Zabijaci železníc: autobusy, ktoré zmenili tvár verejnej dopravy v USA

Pred 90. rokmi, na sklonku hospodárskej krízy, sa začala písať v Amerike nová éra autobusovej dopravy.

Čo tomu predchádzalo? Na začiatku 30. rokov minulého storočia bola v USA zahájená rozsiahla výstavba siete diaľnic naprieč celou Amerikou. Jednalo sa o štátny program presadzovaný vládou na vrchole veľkej hospodárskej krízy. História hovorí o tom, že vláda takto doslova jednou ranou zabila niekoľko múch. Do výstavby totiž bolo zapojených obrovské množstvo nezamestnaných. Okrem toho Amerika vybudovala prakticky v tom čase jednu z najlepších medzištátnych diaľničných sietí na svete. To stimulovalo automobilky aj nákladných dopravcov k výrobe nových typov vozidiel. Rozvoj cestnej infraštruktúry bol nezastaviteľný. No zároveň sa to dotklo železníc. Nákladná a osobná doprava na nich prudko poklesla. Železničná sieť sa začala výkonovo zhoršovať.

Autobusová doprava však prekvitala v nádherných farbách. Názov najväčšej dopravnej spoločnosti, Greyhound, sa stal dokonca zaužívaným „autobusovým“ menom. Po mnoho rokov Greyhound Lines úzko spolupracoval s General Motors, ktorého továrne špeciálne vyrábali známe šedé autobusy.

Yellow Coach

Pred spojením s General Motors bola najväčším dodávateľom autobusov spoločnosť Yellow Coach Manufacturing Company (neformálne Yellow Coach ). Bola Tiež jedným z prvých výrobcov osobných autobusov v Spojených štátoch . V rokoch 1923 až 1943 spoločnosť Yellow Coach vyrábala tranzitné autobusy, trolejbusy na elektrický pohon a salónne vozne pre železnice.

Spoločnosť bola založená v Chicagu v roku 1923 Johnom D. Hertzom ako dcérska spoločnosť jeho spoločnosti Yellow Cab Company . Spoločnosť bola premenovaná na Yellow Truck and Coach Manufacturing Company v roku 1925, keď General Motors (GM) kúpila väčšinový podiel. Po úplnom získaní spoločnosti GM v roku 1943 bola spoločnosť zlúčená s divíziou nákladných vozidiel GM a vznikla divízia GM Truck & Coach.

**Yellow Coach bol autobusovou divíziou spoločnosti General Motors. Tento model má 33 miest**

**Koncepčný prototyp – Kenworth Aluminium Bus ‚1935-36**

Silversides

„Strieborná“ – vzorka GM „Silversides“ z roku 1939 sa stala skutočným autobusovým bestsellerom spoločnosti. Po svojom debute na svetovom veľtrhu v New Yorku bol do série uvedený autobus „Silverside“. Bol vybavený naftovým „šesťvalcom“ a (na svoju dobu revolučným riešením) klimatizáciou GM Frigidaire. Model sa ukázal ako úspešný a vyrábal sa až do začiatku päťdesiatych rokov. Dizajnové riešenia zabudované do modelu „Silverside“ zostávajú dodnes nezmenené: karoséria s vlnitými bočnými stranami, absencia falošnej masky chladiča, charakteristický čelný dizajn. . Môžeme povedať, že „strieborná farba“ na dlhé roky určovala ďalší smer vo vývoji amerických medzimestských autobusov.

**Typická zastávka v Lovelocku v Nevade, 40. roky 20. storočia**

**Grantova kaviareň, Elko, Nevada 40. roky. Pred „Silverom“ stojí Lincoln Zephyr Coupe z roku 1937**

**Hotel Big Meadow, Lovelock, Nevada ‚1949**

Flxible

Greyhound a GM samozrejme neboli monopolisti: boli tu aj ďalší dopravcovia a konkurenční výrobcovia, ktorí vyrábali medzimestské autobusy, ktoré sa v Štátoch nazývali „autokary“. Napríklad spoločnosť Flxible vyrobila autobus Flxible Clipper ‚1944-50, ktorý sa stal nemenej legendárnym ako Greyhound Scenicruiser.

**V časoch nástupu Flxible kraľoval cestám tiež GM PDA 3703 ‚1947**

**V roku1947 bol vyrobený prototyp autobusu GM GX-1. Bol jasne inšpirovaný dizajnovými chuťovkami – autobusmi GM Futurliner‘ 1940 a jeho „bratrancami“ Parade of Progress.**

**Ešte jeden pekný záber na GM GX-1 Prototype**

**V roku 1949 sa objavil prototyp azda najslávnejšieho „chrta“ , GM GX-2 Prototype. Na dizajne autobusu sa podieľal slávny Raymond Loewy. Viac sa o ňom dočítate TU**

Tento dizajn „jeden a pol paluby“ potom zmiatol mysle mnohých dizajnérov na oboch stranách oceánu:

**Západonemecký Krupp Sudwerke SWO 480 ‚1951**

Scenicruiser

V júli 1954 zmontoval továrenský podnik v Michigane prvú výrobnú vzorku nového autobusu, ktorý sa stal medzníkom – GM PD-4501 Scenicruiser. Po ňom do júna 1956 vyrobia ďalších tisíc kusov. Pretože boli všetky zostrojené v rovnakej verzii, mali teda jeden vlastný index – PD-4501 (medzimestský, naftový, 45-miestny s 1 sedadlom pre vodiča).

Originálny autobus bol krásny aj zvnútra: v zadnej časti karosérie boli vedľa seba dva naftové motory DDA 4-71. Podobná schéma počas prevádzky sa však ukázala ako neúspešná. V priebehu hromadnej modernizácie v rokoch 1961-62, kedy bolo v prevádzke 979 dvojmotorových autobusov boli tieto prerábané na jednomotorové. Premávali potom s naftovým – pozdĺžne uloženým 11-litrovým dvojtaktným motorom DDA 8V-71, s výkonom 285 koní. Všetky práce vykonala spoločnosť Marmon-Herrington. Autobusy boli vybavené tónovaným sklom, sedadlami lietadlového typu, klimatizáciou, rádiovým zariadením a boli dokonca vybavené toaletou umiestnenou v mieste spojenia dolnej prednej a vyššej zadnej časti kabíny.

Komfort

Na spodnej úrovni sedelo v spoločnosti s vodičom 10 cestujúcich, zvyšných 33 sa nachádzalo v nadstavbe, ktorá mala dokonca vlastné čelné sklo. Batožinové priestory boli umiestnené pod podlahou a police v samotnej kabíne boli určené pre príručnú batožinu. Z ďalších výhod autobusu možno spomenúť vzduchové odpruženie a automatickú klimatizáciu, ktorej prieduchy každých 40 sekúnd osviežovali vzduch vo vnútri, čo bolo pri dlhých cestách v južných štátoch krajiny jednoducho potrebné.
V roku 1970 prešlo 500 stále v prevádzke druhou modernizáciou, ktorá sa dotkla veľkej časti kabíny, a o osem rokov neskôr bol posledný Scenicruiser vyradený z aktívnej flotily Greyhound Lines. Niektoré autobusy boli predané iným dopravným spoločnostiam.

V službách Greyhound Lines

Drahý Scenicruiser nebol hlavným autom spoločnosti Greyhound Lines. Základom autobusovej flotily boli iné, menej náročné a ekonomickejšie autobusy. Osudom Scenicruiserov malo byť „výkladnou skriňou“ spoločnosti. O to viac, že celá várka bola postavená výlučne pre ňu. Preto boli tieto autobusy prevádzkované na tých najprestížnejších a najvzdialenejších linkách. Spolu s vozidlom Scenicruiser vyrábalo GM aj jednoduchšie modely pre Greyhound Lines – jednopodlažný GM PDX 4901 ‚1954.

Autobus – býk

GM PD-4107 ‚1966–70 „Buffalo bus“. PD-4107 bol posledným veľkým medzimestským autobusom spoločnosti General Motors (1966-1970). Túto prezývku dostal kvôli výraznému „býčiemu“ dizajnu prednej časti. V rokoch 1970-79 (v malom počte) sa vyrobila jeho modifikácia 4108. Svetlo uzrelo 1567 autobusov oboch verzií.

Tučný koláč

Od polovice 60. rokov začal Greyhound a zvyšok amerických dopravných spoločností postupne prechádzať na výrobky od iných spoločností. Napríklad od spoločnosti Trailways ‚Eagle“ Manufacturing alebo kanadského MCI (Motor Coach Industries). General Motors však odišiel z autobusovej dopravy s posledným modelom autobusu v roku 1980. Z takého tučného koláča, akým je americký trh, sa ušlo aj Európanom. Nemci z Kässbohrer Setra dodali v roku 1955 do Houstonskej transportnej spoločnosti Continental Trailways viac ako dvesto autobusov Setra Silver Eagle ‚1958 a Golden Eagle‘ 1958 vyrobenými kompletne v americkom štýle.

Bolo tiež dodaných niekoľko luxusných kĺbových autobusov Setra Super Golden Eagle z roku 1958, ktoré boli vybavené dvoma barmi v salóne a naftovým motorom Rolls Royce s výkonom 275 k namiesto obvyklého vozidla MAN s výkonom 210 k.