Prelet nemeckej vzducholode Graf Zeppelin D-LZ127 v roku 1930 cez Brazíliu bol spúšťačom udalostí, ktoré viedli k výrobe rovnomenného autobusu.
Pod názvom Zeppelin – bez ohľadu na značku
Vzducholode Zeppelin, pomenované po nemeckom grófovi Ferdinandovi Von Zeppelinovi, vzbudzovali údiv pre inovácie, pre dobu, v ktorej vznikli, ako aj pre tvary a rozmery. Na začiatku 20. storočia bol F. Zeppelin považovaný za priekopníka vo vývoji pevných vzducholodí. Tie jeho mali obrovské rozmery. Niektoré modely presahovali dĺžku 230 metrov.
Prvé Zeppeliny komerčne prevádzkovala spoločnosť Deutsche Luftschiffahrts-AG (DELAG) v roku 1910. O štyri roky neskôr, v roku 1914, prepravila spoločnosť DELAG už 10 000 platiacich cestujúcich na viac ako 1500 letoch. Počas prvej svetovej vojny používala nemecká armáda Zeppeliny ako bombardéry. Len vo Veľkej Británii bolo použitie týchto zariadení na vojenské účely zodpovedné za smrť viac ako 500 ľudí.
Meno Zeppelin v tomto sektore bolo také silné, že sa všetky vzducholode začali nazývať Zeppeliny bez ohľadu na značku, ktorá ich vyrábala.
Brazílske turné
Politické, ekonomické, technické problémy a najmä katastrofa Hindenburgu (Zeppelin LZ-129 Hindenburg) v roku 1937 pri Lakehurst neďaleko New Yorku, pri ktorej zahynulo 35 ľudí, znamenali začiatok konca éry vzducholodí.
Ale dovtedy boli leteckí obri čistou senzáciou. Prelet nemeckej vzducholode Graf Zeppelin D-LZ127 v roku 1930 cez Brazíliu ohúril tisíce občanov ohromených jej majestátnosťou a krásou. Prvý let sa uskutočnil nad mestom Recife. V roku 1932 sa Graf Zeppelin vrátil do Brazílie, tentokrát „bol k videniu“ na oblohe v Rio de Janeiro.
Okrem Ria a lietal Zeppelin aj nad ďalšími mestami ako São Paulo a Curitiba.
Od vzducholode k autobusu
Jedným z tých, ktorých Zeppelin fascinoval, bol podnikateľ Joaquim Lourenço.
Podľa záznamov Dopravného múzea NTU – Národnej asociácie mestských dopravných spoločností nechal na konci štyridsiatych rokov minulého storočia postaviť karosérie autobusov v tvare vzducholodí. V tom čase už vzducholode Zeppelin nelietali. A tak svoje autobusy Lourenço pomenoval na večnú pamiatku priekopníka v oblasti vzducholodí menom Zeppelin. Bolo po druhej svetovej vojne a nedostatok materiálu na výrobu mohutných oceľových konštrukcií autobusov znamenal riešenia, ktoré by dnes v automobilizme neobstáli.
Modely
V meste Belém do Pará začali v roku 1948 jazdiť prvé podivné autobusy s drevenou konštrukciou pokrytou oceľovými plechmi na podvozku nákladného auta. Model s názvom Pérola Airship vynikal veľmi odlišnými tvarmi od trakčných autobusov. Prvé autobusy s dizajnom vzducholode vyrobené ručne v dielňach v Beléme mali predné svetlá na nárazníkoch, iba jedny dvere a okná nemali sklo, iba závesy.
Ďalší model sa vyrábal už pod označením Pérola Zeppelin. Tentokrát už autobus nemal predné blatníky, ktoré prechádzali do nárazníka so svetlami. Svetlomety boli priamo v oblej, aerodynamickej karosérii. Na fotografiách vidieť, že už pribudlo aj zasklenie okien vozidla.
Spoločnosť Viação Sul Americana, založená v roku 1950, kúpila päť vozidiel väčších rozmerov (13 bočných okien, zatiaľ čo predchádzajúci model mal 12). Tieto jazdili v Beléme. V polovici päťdesiatych rokov spoločnosť preložila autobusy na São Luís, v Maranhão.
V roku 1955 si malá autobusová spoločnosť v Manause objednala v Beléme päť „Zeppelinov“. Vozidlá boli väčšie, so 17 oknami, všetky s posuvným sklom Mohli prepravovať na sedenie približne 70 osôb, čo bolo na tú dobu naozaj úctyhodné číslo.
Jeden z autobusov zo Viação Sul Americana sa neskôr vrátil zo São Luís a pokračoval v preprave cestujúcich v Beléme. Tu premával až do polovice 60. rokov.
Koniec v plameňoch
Autobusy pútali veľkú pozornosť. Až tak, že v roku 1957 boli predmetom správ časopisu Life Magazine a medzinárodných televíznych staníc.
Nakoniec ich vývojovo predbehli nové, modernejšie autobusy. Zeppeliny mali oproti nim viacero nevýhod – vysokú hmotnosť, zlú manévrovateľnosť v ostrejších zákrutách aj nepohodlné odpruženie. Podobný osud, ako mala vzducholoď Hindenburg, čakal aj autobusy. Koncom 60. rokov počas mestského festivalu São João boli posledné kusy týchto nevšedných autobusov demontované a ich drevené konštrukcie spálené.
Foto: Diário do Transporte
