Rosario je najväčšie mesto provincie Santa Fe v Argentíne. Nadia Espinosa už takmer tri roky jazdí na autobusovej linke po celej južnej oblasti tohto mesta. Je jednou z pätnástich vodičiek v mestskej hromadnej doprave.
Točila sa mi hlava…
„Keď som bola malá, neznášala som autobusy. Keď som cestovala autobusom, točila sa mi hlava, bolo mi zle,“ hovorí Nadia Espinosa a so smiechom uzatvára vetu. O takmer 30 rokov neskôr sa stala jednou z pätnástich žien, ktoré riadia autobus v mestskej doprave v Rosariu. Päťkrát týždenne, viac ako sedem hodín denne, si sadá za volant jedného z autobusov linky 122 a jazdí ulicami mesta, ktoré spájajú južnú oblasť s centrom. Našťastie hovorí, že už necíti závraty.
Program pre ženy
Verte či nie, v 21. storočí má začlenenie žien do miestneho dopravného systému veľmi krátku históriu. Ešte pred tromi rokmi boli v autobusoch len dve ženy – vodičky. V tom istom roku bolo po hnutí vedenom niektorými ženami, ktoré v súčasnosti pracujú v tomto systéme, prijaté nariadenie o spravodlivom príjme v dopravných spoločnostiach.
Nariadenie s číslom 9979 poverilo Agentúru pre mobilitu vytvorením programu pre ženy – vodičky v mestskej osobnej doprave s cieľom otvoriť dvere nežnému pohlaviu
V máji 2019 boli v meste len dve ženy – vodičky autobusov. V tom istom roku pribudlo ďalších osem a v roku 2020, keď pandémia koronavírusu prakticky zastavila prevádzku, pribudol ďalší vodič – žena. V lete minulého roka pribudlo ďalších päť žien, ktoré sprvu vedené ako náhradníčky za vodičov na dovolenkách.
Podľa údajov sekretariátu pre mobilitu samosprávy má mestská hromadná doprava v súčasnosti spolu 1 616 vodičov, z toho 15 žien.
Príbeh dlhovlasej hlavy rodiny
Nadia čoskoro oslávi tri roky práce pre spoločnosť El Cacique. „Keď som sa dopočula, že existuje hnutie žien, ktoré bojujú za prácu v autobusoch, chcela som byť jednou z tých žien, ktoré sa postarali o zmenu,“ hovorí, keď prechádza parkoviskom pri stanici Ovidio Lagos 2800, kam každý deň jazdí autobusom.
Ako matka dvoch dospievajúcich detí a hlava rodiny vie, že „pre ženy je často ťažšie získať dobre platenú prácu ako pre mužov len preto, že sú ženy“, ale je jej tiež jasné, že tento príbeh musíme zmeniť. „Musíme posúvať tieto hranice,“ hovorí.
V jej prípade nebolo ľahké dostať sa na prvý pohovor v autobusovej spoločnosti. Okrem iného aj preto, že na to, aby získala vodičský preukaz, si musela prenajať autobus. A nielenže ho musela prenajať, ale musela tiež požiadať priateľa, aby jej „požičal svoje meno“ na vybavenie dokumentov. „Nikto nechcel prenajať autobus žene,“ spomína.
Za volantom autobusu
Ale ona sa nenechala odradiť. Absolvovala praktickú skúšku a niekoľko pracovných pohovorov. Prekonala strach a zažila na vlastnej koži nočné hodiny, hustú premávku v centre mesta a prekvapenie cestujúcich po nastúpení do „jej“ autobusu.
„Moja práca ma veľmi baví, verím, že ženy šoférujú ohľaduplnejšie a opatrnejšie a že môžeme veľa prispieť k zlepšeniu verejnej dopravy. Vždy hovorím, že autá nemusíme tlačiť, musíme ich riadiť. A my to dokážeme rovnako dobre alebo lepšie ako muži,“ uzatvára Nadia.
Zdroj: La Capital
Foto: Celina Mutti Lovera, novinárska produkcia Carina Bazzoni, vydavateľ Andrés Mancini.
