Získať relevantné informácie o vývoze autobusov do Kambodže nie je jednoduché. Poskladali sme čriepky do ucelenejšieho celku, ktorý vám ponúkame v nasledujúcich riadkoch.
Ako to všetko začalo?
Cherchez la femme – Za všetkým hľadaj ženu. Toto francúzske porekadlo zafungovalo aj v tomto prípade. Pani Jennifer Lynas sprevádzala v deväťdesiatych rokoch skupiny turistov z Austrálie v ázijských štátoch. Všetko si poctoivo fotila a nás nesmierne potešilo, že objektami jej záujmu bola aj verejná doprava. Tak sme sa pred časom dostali ku kolekcii autobusov Karosa vo Vietname, s ktorými sme vás zoznámili v tomto článku. Počas prehliadania stoviek fotiek sme však natrafili na dve celkom zvláštne. Bol na nich tiež autobus Karosa, no s podtitulkom – fotené v roku 1990 v Kambodži (Phnom Penh). A to nás zaujalo natoľko, že sme sa pokúsili vypátrať čo najviac.
Vývoz autobusov Škoda 706 RTO do exotických krajín, ako Mali, Ghana, Peru, Irak, Irán a podobne je celkom dobre zdokumentovaný. O Karosách typu Š11 a „sedemstovkovej“ rade sa tiež toho vie celkom veľa. No obdobie 70. – 90. rokoch dokáže stále prekvapiť. Taký je aj príbeh značky Karosa v Kambodži. Pani Jennifer Lynas už nie je medzi nami. Jej manžel Ian však zachoval jej fotografie pre budúce generácie. Najprv si teda pozrite spomínané snímky. A potom, ak máte trochu času, môžete si prečítať viac o okolnostiach, ktoré pravdepodobne zapríčinili, že sa v Kampučskej ľudovej republike (Kambodža) objavili československé autobusy.
Pod nadvládou Francúzska
V roku 1887 sa Kambodža stala súčasťou Francúzskej Indočíny. Počas druhej svetovej vojny sa jej podarilo čiastočne z francúzskeho vplyvu vymaniť. Po porážke Francúzska v roku 1940 došlo v roku 1941 k japonskej okupácii kambodžského územia. V tom istom roku nastúpil na trón kráľ Norodom Sihanuk, pre Kambodžu jedna z najdôležitejších osobností druhej polovice storočia. Francúzi sa koncom vojny dostali v Indočíne aj v Kambodži späť k moci.
Kambodža po II. svetovej vojne
V roku 1946 Kambodža získala svoju prvú ústavu, ktorá však bola veľmi podobná francúzskej ústave. Plnú nezávislosť získala Kambodža od Francúzov až roku 1953 pod podmienkou, že tu prebehnú demokratické voľby. Absolútnym víťazom sa v nich stala strana princa Sihanuka. Tá získala všetky kreslá. Nasledujúcich sedemnásť rokov sa obvykle nazýva ako Sihanukova éra, ktorá sa s výnimkou posledných niekoľkých rokov vyznačovala politickou stabilitou a istým ekonomickým pokrokom. V zahraničnej politike sa usiloval princ Sihanuk o zdanlivo neutrálnu politiku, zameranú na získanie zahraničnej pomoci a udržanie kambodžskej nezávislosti voči svojim proamerickým susedom Thajsku a južnému Vietnamu. Táto politika ho však zaviedla do spojenectva s komunistickou Čínou a na silnejšiu väzbu na štáty sovietskeho bloku.
Socialistický budhizmus
Podľa ústavy sa panovník nesmel aktívne zúčastňovať politiky. Preto sa Sihanuk vzdal panovníckeho titulu v prospech svojho otca, aby sa sám mohol angažovať. Toto vzdávanie sa trónu v prospech otca alebo matky Norodom Sihanuk opakoval niekoľkokrát počas svojej kariéry. Preto bol občas kráľom (kedy kraľoval, ale nevládol) a občas princom (kedy sa naopak zúčastnil aktívne na vládnucej politike krajiny). Na domácej scéne kládol Sihanuk dôraz na veľkolepú minulosť Kambodže, jej významné postavenie v rozvojovom svete a na svoju vlastnú nenahraditeľnosť. Sám svoju politickú zmes nazýval „budhistický socializmus“.
Československo? Aha… viem, Jawa
Náklonnosť k politickému smerovaniu sovietskeho bloku vnímal Sihanuk ako príležitosť využiť systém bratskej pomoci, ktorá sa netýkala len dovozu tovarov a strojov, ale tiež možnosti prílevu „mozgov“. To znamená ľudí, ktorí by pomohli plánovaním a výstavbou získať Kambodži miesto medzi vyspelými krajinami sveta. A tak sa aj dialo. Už v 50. rokoch sa v Kambodži začal skloňovať názov krajiny menom Československo. Ťažko vysloviteľný názov štátu, ležiaceho vedľa ZSSR sa stal symbolom pokroku. V 50. a 60. rokoch postavili Čechoslováci v Kambodži mnoho tovární, cukrovarov, elektrární, do Kambodže sa vyvážali traktory, stroje, zbrane či populárne motocykle Jawa. Nikto nevedel, čo je Československo, ale všetci vedeli, že Jawa je z Československa.
Z tohto obdobia sme nenašli zmluvy na vývoz autobusov. Pomoc ČSSR tkvela hlavne strojárenskom priemysle a zdravotníctve. A v umožnení štúdií mladých Kambodžanov u nás.
Kráľ, hovoriaci po česky
Súčasný kambodžský kráľ Norodom Sihamoni je jediný monarcha na svete, ktorý hovorí plynule po česky. Jeho otec Norodom Sihanuk požiadal v roku 1962 prezidenta Antonína Novotného, či by jeho syn mohol študovať v ČSSR. Novotný súhlasil a princ dostal vládne štipendium. Mladý princ (narodený 1953) prišiel do Československa v júni 1962. Česky, ale tiež slovensky hovorí aj mnoho Kambodžanov, ktorí u nás vyštudovali. „Čechoslováci“ v Kambodži postavili továrne, školy, nemocnice, elektrárne. Stav vzájomnej pomoci trval až do 70. rokov, kedy sa k moci dostali Červení Khméri. Počas krutovlády Červených Khmérov vzájomné vzťahy z ČSSR neexistovali, obnovili sa až po roku 1979.
Nástup Červených Khmérov
V priebehu vojny vo Vietname do Kambodže vstúpili severovietnamské komunistické vojská, ktoré spolu s Vietkongom krajinu používali ako svoje zázemie pre boj proti Južnému Vietnamu. Vietnamci postupne vstúpili aj do ozbrojeného konfliktu s kambodžskou armádou, pevne kontrolovali územie na severe a juhu krajiny a niekoľko mesiacov držali v obkľúčení aj samotný Phnom Penh. Obsadené územia sa prakticky vyľudnili po tom, čo obyvateľstvo utieklo do Pnom Penhu a ďalších veľkých miest, ktoré boli väčšinou pod kontrolou vlády. V krajine súčasne prebiehal konflikt s početne menšími jednotkami ultrakomunistických Červených Khmérov.
Zhoršujúca sa situácia v krajine mala za následok aj opakovaný vstup juhovietnamských jednotiek do krajiny na podporu vlády v Phnompenhu. Ozbrojený boj Červených Kmérov postupne získal podporu značnej časti obyvateľstva. Vďaka nej sa Červení Kméri dostali do čela krajiny, keď v apríli 1975 obsadili hlavné mesto Phnom Penh. Vtedy zo dňa na deň zmenili tvár a z osloboditeľov sa stali vrahovia. Niekoľkoročná krutovláda Červených Kmérov vrátila krajinu o niekoľko storočí späť a pripravila o život milióny ľudí. Štát bol premenovaný na Demokratickú Kambodžu.
Represálie
Obyvateľstvo krajiny bolo vysťahované do dedinských gulagov, kde realizovali utopickú ideu agrárneho komunizmu. Červení Kméri uzavreli štátne hranice, zrušili peniaze. Zaviedli všeobecnú pracovnú povinnosť 12 až 16 hodín každý deň. Postupne boli rušené rodiny, ľudia boli nútení žiť v skupinách, spoločne pracovať, spoločne sa stravovať a spoločne sa po práci politicky školiť. Bola zrušená verejná doprava, všetky mestá (vrátane predtým miliónového Phnom Penh) boli vyľudnené, zrušený bol prístup k informáciám. Bilancia Pol Potových obetí z rokov 1975 – 1979 sa podľa vyšetrovania OSN pohybuje medzi 2 a 3 miliónmi,
Opätovné spojenectvo
V roku 1979 Kambodžu od Červených Kmérov oslobodila vietnamská invázia, po čom krajinu dlhých desať rokov kontrolovali. Sovietsky zväz ako spojenec Vietnamu bol od nástupu Červených Kmérov nepriateľom nového kambodžského režimu. Po roku 1979 sa však opäť otvorili práve vďaka Vietnamu dvierka pre socialistický blok – čo sa týka rozvojovej pomoci pre Kambodžu. V Phnompenhu 16. februára 1980 bola podpísaná Dohoda medzi vládou Československej socialistickej republiky a Ľudovou revolučnou radou Kambodžskej ľudovej republiky o spolupráci v oblasti zdravotníctva a lekárskych vied. Bolo podpísaných tiež niekoľko rámcových zmlúv a dohôd. O vývoze autobusov Karosa do Kambodže sme však nenašli ani riadok.
O niečo sľubnejšie vyzerali zmluvy z toho istého obdobia medzi Vietnamom a Kambodžou. Tu sa už spomína konkrétna pomoc v oblasti zlikvidovanej verejnej dopravy. Vietnam sa zaviazal vypomôcť dodaním autobusov do hlavného mesta Pnomp Penhu. No a v tom čase vo Vietname zabezpečovali vo vysokej miere sovietske autobusy PAZ, LAZ a československé Karosy. Spolu s nimi hlavne francúzske Saviemy. A naozaj to vyzerá tak, že sa naše Karosy objavili v Kambodži vďaka Vietnamu. Rovnako ako autobusy PAZ, IFA, Robur a LAZ.
Pokiaľ máte zaujímavé informácie, neváhajte nás kontaktovať na adrese facebook@sadzv.sk
Foto: Jennifer Lynas > Ian Lynas Flickr
