Špeciálne autobusy Ikarus, ktoré nevyrobila továreň Ikarus

V 60. a 70. rokoch sa vyrábali rôzne typy midibusov, vyhliadkových autobusov, hotelových autobusov a dokonca aj dvojposchodových maďarských autobusov.  Nie však ako továrenské výrobky, ale z individuálnej iniciatívy dopravných podnikov a vo vlastnej réžii.

Dnes vám predstavíme najzaujímavejšie z nich.

Tradičná autobusová škola

Pred druhou svetovou vojnou bolo Maďarsko domovom mnohých talentovaných inžinierov a vynálezcov. Po menách ako Bánki Donát a Csonka János by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej. Spomenúť Jenő Fejesa, konštruktéra motorových automobilov, Gézu Nagya, svetoznámeho karosára.  A určite aj rodinu Uhry, ktorá po vozoch a konských povozoch vyrábala osobné a nákladné autá a autobusy – presnejšie ich karosérie.

Po roku 1945 sa však situácia radikálne zmenila: znárodnený maďarský ťažký priemysel už nemohol vyrábať osobné automobily a zameral sa na nákladné automobily a autobusy. Prvé vyrábala spoločnosť Csepel, neskôr sa k nej pridala spoločnosť Rába, a ešte spoločnosť Ikarus, aby uspokojila domáce a vývozné potreby. Medzery v domácom sortimente však často nevyplnili továrne, ale prevádzkové dopravné spoločnosti. V horúčke výrobných a inovačných súťaží preukázali nadpriemernú aktivitu zamestnanci Budapeštianskej autobusovej spoločnosti (FAÜ). a tiež spoločnosti Mávaut (oficiálne AKÖV, Autóközlekedési Vállalat, Automobilová dopravná spoločnosť). Mávaut zabezpečovala medzimestskú a diaľkovú autobusovú dopravu, . Na základe vlastných nápadov postavili rôzne špeciálne vozidlá – niektoré z nich sú predstavené v tomto článku.

Ikarusy bez strechy

Z brán bývalej opravovne vozidiel FAÜ vyšli okrem kĺbových autobusov aj ďalšie kuriozity, vrátane troch vyhliadkových autobusov Ikarus bez strechy. Prvý z nich bol vyrobený na žiadosť budapeštianskej turistickej kancelárie.  Predstavil sa na budapeštianskom priemyselnom veľtrhu v roku 1961, ale evidenčné číslo dostal až v máji 1962 (GA 58-90). Ďalšie dva autobusy sú z roku 1963 a v januári 1975 boli zošrotované, keď po prečíslovaní na čísla GA 80-33, GA 80-34 a GA 80-35 bez stopy zmizli z vozového parku. Na archívnych fotografiách z tohto obdobia možno ľahko rozpoznať, že smerové svetlá vpredu mali tvar kvapky, zadné svetlá boli kubické a nie okrúhle. Navyše mriežka chladiča bola menšia ako na štandardnom modeli 620 Ikarus. Pneumatiky s bielymi okrajmi a chrómové kryty nábojov boli v tom čase módnym doplnkom, ale pri renovácii sa od nich bohužiaľ upustilo.

Tri autobusy Ikarus bez strechy prechádzali najdôležitejšími turistickými oblasťami hlavného mesta, pričom začínali na dnešnom Széchenyiho námestí pred Greshamom a zastavovali na Hrade, Citadele, Margitinom ostrove, Námestí hrdinov a na Népköztársaságskej ceste. Služby prevádzkoval budapeštiansky dopravný podnik. Na rúrkových sedadlách, ktoré na pohľad vyzerali nepohodlne, nebolo žiadne čalúnenie, cestujúci boli natlačení v dvoch radoch na každej strane a vzadu, kde sa nachádzala bežná plošina pre cestujúcich, boli tiež vyhliadkové sedadlá. Nastupovalo sa na pravej strane, dverami priamo za zadnou nápravou. Sprievodca si sadol dopredu vedľa vodiča na miesto, ktorému sa v tých časoch hovorilo aj „policajné sedadlo“.

Midi

Pod krídlami Mávautu začala premávať aj linka vyhliadkového midibusu – respektíve autobusového vláčika. Spoločnosť začala rozprestierať svoje krídla v roku 1962, keď z hlavnej dielne vyrazili 2 midibusy a v roku 1963 ďalších 10. Konštrukcia bola zásluhou Lászlóa Fintu, strojová časť poháňaná motorom Warszawa a namontovaná na podvozku Nysa ťahala dva prívesy. Midibusy, ktoré boli dimenzované na prepravu 56 cestujúcich, využívala spoločnosť Mávaut na obsluhu väčšinou väčších vidieckych miest, ako sú Szeged a Debrecín. Panoramatický autobus, ktorý tiež navrhol Finta a ktorý využívali stovky cudzincov na návštevu pamiatok hlavného mesta, bol tiež postavený v roku 1963. Vychádzal z autobusu Ikarus 31, ale exteriér sa vôbec nepodobal na svojho predka. Jednoduchá skladacia strecha a jej rám, ako aj valcovité svetlomety dodávali vozidlu charakter, akoby ožilo z komiksu. Mohol prepravovať 36 cestujúcich a bol poháňaný dieselovým motorom Csepel D-413 s výkonom 85 koní.

Panoramatický

Bol postavený len jeden z týchto panoramatických autobusov Mávaut, pričom sa použil podvozok ťažko poškodeného Ikarusu 55. V zadnej časti sa dizajnéri vzdali charakteristického dizajnu „darcu“ a pokúsili sa vytvoriť niečo nové s rovnými plochami.

Obľúbený Ikarus 55 bol spočiatku vybavený šatňou, chladiacim bufetovým priestorom, špeciálnym protihlukovým kobercom, všesmerovými svetlami na čítanie a individuálne nastaviteľnou ventiláciou s guľovými dýzami. V roku 1966 došlo k zmene, ktorej, žiaľ, predchádzala katastrofa. 23. novembra 1965 dostal Ikarus 55 s evidenčným číslom GA-21-79 na klzkej ceste šmyk, prerazil zvodidlá a zrútil sa aj so štyridsiatimi pasažiermi do 90 metrov hlbokej rokliny. Zahynulo 13 ľudí, mnohí boli zranení a autobus bol zdemolovaný. Jeho vrak však nebol zošrotovaný, ale použitý na stavbu univerzálneho panoramatického autobusu, ktorý bol do dvoch mesiacov v prevádzke. Ikarus 55 mal veľmi nezvyčajný hranatý podvozok, ale veľké okná boli ideálne na vyhliadkové jazdy. Za dobrého počasia sa dali zasunúť do strešnej konštrukcie pomocou štyroch koľajničiek na ložiskách. V priestore pre cestujúcich poskytovali vzdušné sedadlá s plastovým obložením prekvapivý komfort.

Kĺbový

Kĺbový Ikarus 180 bol určený na prepravu 182 cestujúcich v mestskej verzii, v hotelovej verzii len pre 12 cestujúcich. Spacie priestory mali poschodové postele a sprcha sa nachádzala v zadnej časti.

Z iniciatívy KPM Autóközlekedési Vezérigazgatóság (Správa dopravy KPM) v spolupráci s Budapeštianskym zväzom vozidiel vznikol Hotelbus na báze modelu Ikarus 180, ktorý sa od októbra 1967 používal v experimentálnej prevádzke na trase Budapešť – Veszprém – Herend – Devecser – Sümeg – Zalaegerszeg – Gellénháza – Nagylengyel – Lenti. Namiesto štandardnej Ráby bol interiér vozňa poháňaného Leylandom vybavený šiestimi spacími oddielmi pre 12 cestujúcich, ako aj rovnakým počtom sedadiel sprchou s teplou vodou a minibarom.

Dvojposchodový

Prvý maďarský dvojposchodový autobus bol vyrobený v roku 1969 s použitím prvkov autobusov radu Ikarus 556-557. Narastajúca premávka na cestách znamenala, že vozidlá museli prepraviť čo najviac cestujúcich. 4,25 m vysoký kolos pre 100 cestujúcich sa však zasekával v trolejbusových a električkových vedeniach v budapeštianskych uliciach. Takmer uviazol v nízko položených podchodoch a mohol jazdiť len na „pevných trasách“, t. j. vopred určených trasách. Kvôli ťažkostiam Mávaut presunul autobus z hlavného mesta do Pécsu, do vozového parku AKÖV č. 12, kde bol v prevádzke až do roku 1978. Potom bol vyradený a premiestnený na dvor rekreačného strediska Volán pri Balatone, odkiaľ ho čakala kľukatá cesta k úplnej skaze.

Zdroj: autonavigator.hu