V rokoch 1904 až 1906 medzi Popradom a Starým Smokovcom premával unikátny dopravný prostriedok – elektrický omnibus. Dnes už takmer zabudnutý fenomén, ktorý vzbudzoval údiv u všetkých, ktorí v tom čase navštívili Vysoké Tatry.
Pre mnohých to bolo „naozajstné čudo“. Veď v tej dobe nemalo toto vozidlo ani vlastný názov. No články o ňom vychádzali v celej Rakúsko-Uhorskej monarchii a vtedajší novinári a redaktori ho volali všelijako. Najčastejšie elektrický automobil s nadzemným vedením, elektrické motorové vozidlo, elektrická automobilová dráha, bezkoľajová električka, elektrický omnibus…
Dnes je pôsobenie „Tatranského omnibusu“ celkom slušne historicky zmapované v mnohých knihách a publikáciach. Pripomeňme si ho teda v skratke aj na našom webe.
Rozvoj turistiky vo Vysokých Tatrách
Vysoké Tatry si právom zaslúžia pomenovanie „miniatúrne Alpy“, pretože na slovenskej rozlohe (asi 260 km2) sa sústreďuje okrem ľadovcov všetko, čo ponúka alpský masív. Hlavný hrebeň má dĺžku 26 kilometrov a ťahá sa od Ľaliového sedla na západe po Kopské sedlo na východe. No až do 19. storočia bol kraj v okolí Tatier biedny a chudobný a veľmi málo navštevovaný. Postupným hospodárskym rozmachom sa začínali „zobúdzať“ aj slovenské veľhory a 19. storočie je typické pre rozvoj tatranských osád. Urýchlila to aj výstavba Košicko-bohumínskej železnice. Prvý vlak došiel do popradskej stanice 8. decembra 1871 a tak začali Tatry navštevovať masy turistov a kúpeľných hostí. Prvé auto prišlo do Tatier v roku 1900 po Ceste Slobody a o dvanásť rokov neskôr prvý autobus. Osem rokov pred prvým autobusom sa objavil v Tatrách nevšedný omnibus, o ktorom si dnes napíšeme viac.
Tam, kde vlak nemôže…
Impulzom pre výstavbu akejkoľvek tatranskej dopravy bol jednoznačne rozvoj turistického ruchu v Tatrách. Jeho najväčší rozmach na začiatku 20. storočia podnietilo budovanie prvých druhov dopravy už koncom 19. storočia. Bola to výstavba spomínanej Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871 a tiež železničná trať z Popradu do Kežmarku, dobudovaná v roku 1892. Prvým hromadným dopravným prostriedkom v Tatrách bol teda vlak. Od roku 1895 začal jazdiť vlak na trati Studený potok – Tatranská Lomnica. Na druhom konci Tatier prepojili osadu Štrbu s vyššie položeným Štrbským Plesom prostredníctvom ozubnicovej železnice.
Centrálna časť Tatier a najstaršia osada Starý Smokovec však boli stále odrezané od okolitého sveta. Až 2. augusta 1904 sprevádzkovali podnikatelia Viliam Krieger a Vincent Matejka tzv. omnibusy – trolejbusy, ktoré premávali medzi Popradom a Starým Smokovcom cez Veľký Slavkov.
Výstavba elektrickej trate
Výstavba bola celkom rýchla. Za 4 mesiace sa osadili drevené podpery s kovovými konzolami, na ktoré sa upevnila trolej. Vozne boli vybavené elektromotormi s výkonom 12 – 15 kW. Mali tri nápravy, pričom elektromotor bol umiestnený nad prostrednou – poháňanou nápravou. Elektromotory dodal Karol August Stoll z nemeckých Drážďan. Elektrické omnibusy mali drevené kolesá osadené v oceľových ráfoch. Jazdili na trati dlhej 13,8 km, ktorú pri dobrých poveternostných podmienkach prekonali za cca 75 minút. Elektrorozvodňa v Starom Smokovci bola napájaná vodným elektrickým mlynom v obci Veľká.
Z historickej tlače
Noviny Karpathen Post (ročník 1904 číslo 32) k otvoreniu prevádzky omnibusu píšu toto:
„Elektrická motorová trať z Popradu do Smokovca, ktorú otvorili 4. dňa tohto mesiaca, sa teší veľkému záujmu cestujúcich. Konkrétne 7. augusta vyčkávala početná skupina ľudí na odchod motorového vozňa. Ten bol v súlade s cestovným poriadkom pristavený o 8. hodine 40. minúte. Pri nastupovaní do prvého vozňa bola taká tlačenica, že sa dnu dalo dostať len veľmi ťažko a s vypätím síl. Do vozňa sa zmestí 22 osôb. Dvaja pasažieri, ktorí boli navyše, museli vystúpiť. Vozeň išiel v pomerne pokojnom tempe cez Veľkú a Veľký Slavkov do Smokovca. Asi štvrťhodinu od kúpeľov sa vozeň znenazdania začal silno kývať, až tak, že väčšina preľaknutých pasažierov vystúpila. V blízkosti kolies došlo k malému poškodeniu, oprava zabrala niečo viac ako štvrťhodinu. Väčšina cestujúcich už medzitým do Smokovca dorazila pešo.“
„Druhý vozeň vyrazil z Popradu pol hodinu neskôr. Trasu z Popradu do Smokovca absolvujú trikrát denne vždy dva vozne. Vetranie vo vozni je umiestnené na strope, čím je vo vnútri zabezpečený príjemný pohyb vzduchu. Samotná cesta trvá 1 hodinu a 15 minút. Konečná zastávka je tesne pred starou budovou Reštaurácie. Inak sa počas prvých dní neprihodilo nič nepríjemné. Návštevnosť tatranských osád, do ktorých sa v lete presúvajú turisti, dosahuje v tomto čase svoj vrchol. Všade vládne rušný pohyb a život, konkrétne minulú nedeľu sa to v okolí Smokovca len tak hmýrilo návštevníkmi.„
Rýchly koniec
Omnibusy boli v tej dobe na Rakúsko-Uhorskom území unikátom. Na tatranskej trati premávali dva omnibusy s jedným vodičom a jedným pomocníkom, ktorý mal na starosti obsluhu káblovej zbernice. Prepravili naraz 20 osôb. Na základe vydanej koncesie mohli premávať len v letnej sezóne od 1. júna do 15. októbra. Návštevníci Tatier omnibusy využívali, pokladali ich za niečo nové a zaujímavé. Avšak pre problematickú trať pri Dolnom Smokovci, ktorá bola po daždi zablatená a ťažko prejazdná, využívali turisti často na cestu do Smokovca fiaker.
Od roku 1905 bola premávka už bezproblémová, jediný problém nastával pri strete omnibusu s fiakrom, keďže cesta nebola dostatočne široká pre obe vozidlá. Kompetentní sa však zhodli, že omnibusy su premávky úplne schopné. Koniec omnibusov prišiel v roku 1906 v auguste, kedy prevádzku zastavili vládnuci Habsburgovci. Kone arcikňažnej Izabely sa omnibusu veľmi plašili a pri jednom strete s ním sa dokonca splašili až tak, že vyvrátili koč aj s kňažnou do priekopy.
Po omnibusoch nastúpili tatranské električky, ktoré jazdia až dodnes. Výstavba úzkorozchodnej elektrickej trate začala v roku 1906 a prvá električka vyštartovala 20. decembra 1908. Ale to už je iný príbeh…
