Po stáročia boli soľné cesty používané ťavími karavánami jedinými pozemnými komunikačnými cestami medzi Maghrebom a Čiernou Afrikou cez prirodzenú bariéru saharskej púšte.
Transsaharská železnica zostala nedosiahnuteľným projektom po tom, ako bolo koncom 19. storočia zdecimovaných niekoľko prieskumných misií.
S prvými automobilovými „nájazdmi“ v 20. rokoch 20. storočia sa podarilo cez Saharskú púšť vytvoriť prvé trasy. Ale až po roku 1945 sa skutočne vybudovala cestná sieť pre ťažkú dopravu, ktorá umožnila využiť prírodné bohatstvo. Automobilové dobrodružstvá, ktoré umožnili ľuďom a strojom zmerať si sily s nesmiernou rozlohou pieskov a mimoriadne drsnými klimatickými podmienkami, udržiavali mýtus Sahary, krajiny snov a excesov, nažive medzi verejnosťou. K nim patria aj autobusové misie. O nich je dnešný článok.
Prví prieskumníci
Európski bádatelia sa už mnohokrát pokúšali objaviť prístupové cesty do obrovských, ešte stále panenských území saharskej Afriky.
Veľmi stará domorodá kmeňová organizácia ich chránila tak účinne, že tieto výpravy pešo alebo na ťavách sa niekedy končili tragicky.
Prvé motorizované misie boli možné len vďaka tomu, že mesiace predtým vojenské úrady zorganizovali prieskumné karavány na ťavách. Tie prepravovali vybavenie nevyhnutné na hladký priebeh plánovanej operácie. Práve tieto civilné a vojenské jednotky objavili najvhodnejšie trasy. Vytýčili ich, vyrovnali a vyznačili tak, aby ich mohli využívať primitívne automobily s ešte príliš slabými a krehkými motormi. Rôzne motoristické misie, ktoré nasledovali, postupne vyplnili ešte neznáme oblasti na mapách Sahary a Afriky.
Prvé autobusové misie
Koncom roku 1923 sa v Afrike objavili pásové vozidlá. Z Alžíru do Gao cez Adrar sa misia vybavená niekoľkými špeciálnymi vozidlami Kégresse mala rozdeliť na 4 skupiny a dostať sa na Madagaskar a do Kapského mesta. „Húseniciam“ (ako tieto pásové vozidlá nazývali) sa na piesku nedarilo tak dobre, ako sa očakávalo. Nebolo to fiasko, ale výprava zažívala nesmierne útrapy.
Ani neúspechy pásových špeciálov neodradili dobrodruhov ísť vyskúšať pokoriť Saharu. V roku 1924 za podpory Francúzska bolo rozhodnuté vyslať do Afriky zmerať si sily so Saharou aj autobusy. Prvá misia značky Citroën, Croisière Noire, bola spustená v roku 1924 s veľkou publicitou. Ešte sa nedalo hovoriť o autobuse, nakoľko vozidlo Citroën bolo v podstate len veľkým špeciálne upraveným automobilom. Na rade bola tiež značka Renault. Osemmiestny „minibus“ mal okrem iného zdvojené kolesá prednej nápravy, špeciálne chladenie motora a podobne.
Ďalším, v podstate už autobusom, ktorý sa v roku 1924 takmer súčasne s Renaultom dostal do Afriky bol Berliet.
Obratnosť a rýchlosť, ktorú predviedli vozidlá Renault a Berliet, rozhodne poskytli kolesám a pneumatikám výhodu, ktorú im už nikdy nikto nezobral.
Šesťkolesové vozidlá Renault boli napriek nízkemu výkonu a krehkej mechanike originálnou konštrukciou, ktorá takmer dokonale spĺňala potreby stálych používateľov Pre Saharu sa ich neskôr vyrobilo veľké množstvo. Možnosť zdvojenia pneumatík vpredu zabránila uviaznutiu v dunách. So zdokonaľovaním pneumatík sa zvyšovala aj priechodnosť terénom. Užitočné zaťaženie bolo 1 200 kg a rýchlosť 4-krát vyššia ako u pásového vozidla, pričom spotreba paliva bola oveľa nižšia.
Misia Sahara – Niger: 1926
Misiu Sahara zorganizovala alžírska vláda, aby otestovala schopnosti nových vozidiel na už značne vylepšených tratiach a zistila, či predpokladané tonáže nakoniec nebudú vyžadovať vytvorenie Transsaharskej železnice. Vo vozidlách sa nachádzali novinári, inžinieri, zástupcovia železníc a politici, spolu 22 osôb. Hoci Berliety (500 kg nákladu na vozidlo) fungovali vďaka tímu skúsených mechanikov veľmi dobre, najslabším článkom sa ukázali byť pneumatiky. Každé vozidlo počas cesty tam a späť prepichlo pneumatiky v priemere 35-krát.
Pokus číslo dva
Organizátori sa nevzdávali a v krátkom čase sa šlo rovnakou trasou ešte raz. Tento pozoruhodne dobre pripravený „trip“ vďačil za svoj úspech viacerým faktorom: prvým bolo prvé použitie dušových pneumatík, ktoré mali na autobusoch veľmi veľký priemer a prierez. Na trase dlhej 4 000 km bolo potrebné vymeniť len dve duše. Druhým faktorom úspechu bola ľahká hliníková karoséria vozidla. Ďalej to bol výkon motora, ktorý zabraňoval prehrievaniu a nadmernej spotrebe paliva, zatiaľ čo prevodovka s redukciou umožňovala prekonať aj najťažší terén.
Rozvoj autobusovej dopravy naprieč Saharou
Od roku 1920 sa o podnikanie v oblasti cestovného ruchu v Maghrebe podelilo niekoľko spoločností. Trasy prevzali ho od dôstojníkov južných území, ktorí začali s prieskumnými misiami v 10. rokoch 19. storočia. Zároveň vytvárali nové trasy, testovali vybavenie, zlepšovali a rozširovali existujúce trasy a vyznačovali ich.
Spoločnosť Compagnie Générale Transatlantique získala veľký počet autobusov Renault. Od roku 1924 medzi ne patrili aj špeciálne šesťkolesové vozidlá Renault s výkonom 10 k na prejazd najvyšších piesočných dún na Sahare medzi Touggourt a Tozeur v Alžírsku. Tento výlet bol jedným z vrcholov turistických výletov ponúkaných spoločnosťou Auto-Circuits Nord-Africains, dcérskou spoločnosťou Transatlantique.
Autobusmi so širokými pneumatikami boli postupne vybavené všetky dopravné jednotky na Sahare.
Foto: Fondation BERLIET
