Obdobie vlády konzervatívnej britskej premiérky Margaret Thatcherovej prinieslo unikátny dopravný prostriedok – obrnený autobus. Ministerská predsedníčka, ktorú nazývali Železná Lady, sa tak stala „prvým premiérom“, ktorý takýto autobus mal. Pritom údajne verejnú dopravu neznášala.
Poďte sa spolu s nami vrátiť v čase do 80. Rokov. Zamierime si to na Britské ostrovy.
Atentát…
Stačilo málo a dejiny Veľkej Británie by sa uberali celkom iným smerom. Boli tri hodiny ráno 12. októbra 1984, keď hotelom v anglickom Brightone otriasol mohutný výbuch. Elegantná budova na morskom pobreží sa skoro rozpadla na dve časti. Záchranári vbehli do domu aj cez riziko, že sa na nich celá stavba každú chvíľu zrúti. Išlo o veľa. V hotelových izbách spala elita vládnych konzervatívcov vrátane ministerskej predsedníčky Veľkej Británie Margaret Thatcherovej, ktorí sa v Brightone zúčastnili niekoľkodennej konferencie ich politickej strany.
Pod taktovkou dočasnej IRA
Dočasná írska republikánska armáda alebo Dočasná IRA (angl. Provisional Irish Republican Army) bola írska republikánska polovojenská organizácia, ktorá sa pokúšala o odtrhnutie Severného Írska od Spojeného kráľovstva a vytvoriť republiku, ktorá by zahŕňala celý Írsky ostrov. Išlo o najväčšiu a najaktívnejšiu republikánsku skupinu počas vlády Margaret Thatcherovej. Sama seba videla ako nástupcu pôvodnej IRA a sama seba nazývala jednoducho Írska republikánska armáda alebo Óglaigh na hÉireann v írčine. Bola označovaná ako protiprávna teroristická organizácia v Spojenom kráľovstve a ako nezákonná organizácia v Írsku. Stála aj za výbuchom v Brightone.
Patrick Magee
Mozgom útoku bol tridsaťpäťročný rodák z Belfastu Patrick Magee, ktorý sa v radoch IRA vypracoval na popredného experta na bombové útoky. Jeho akcia v Brightone bola výnimočná novou technológiou. Magee rozmontoval videorekordér a z jeho súčiastok zostavil časovací mechanizmus umožňujúci bombu odpáliť až niekoľko dní po inštalácii. V brightonskom hoteli sa ubytoval štyri týždne pred zjazdom konzervatívcov pod falošným menom, do steny v kúpeľni izby číslo 629 umiestnil výbušninu a zapol odpočítavanie…
Železná Margaret
Margaret Thatcherová si tú noc pripravovala prejav na druhý deň a vo chvíli výbuchu sedela v obývacej izbe. To ju zachránilo. Časť jej hotelovej izby totiž nastražená bomba úplne zdemolovala. Keby si napríklad premiérka čistila zuby v kúpeľni, bola by len malá šanca, že by atentát prežila. Rútiaci sa hotel však opustila bez jediného zranenia a po noci strávenej pod ochranou na policajnej stanici Železná lady odmietla návrhy policajných expertov, aby kvôli riziku ďalších teroristických útokov zjazd strany prerušila. „Konferencia pokračuje, začíname o pol desiatej ako obvykle,“ povedala pokojným hlasom do kamier televíznych štábov ešte za rannej tmy. Po bezsennej noci potom nastúpila pred publikum spolustraníkov, presne ako oznámila.
Nevyjednávať!
Napriek tomu však pod maskou ľadového pokoja všetkými lomcovali emócie. Päť z hotelových hostí zomrelo a útok všetkých šokoval nebývalou razanciou. Ako všetci očakávali, IRA sa k útoku prihlásila a požadovala odtrhnutie Severného Írska od Británie. Vo vyhlásení stálo, že útok bol mierený na ministerskú predsedníčku za jej tvrdý postoj voči väzneným teroristom, ktorí sa snažili hladovkou vynútiť status politických väzňov. Margaret Thatcherová odmietla akékoľvek vyjednávanie, desať hladovkárov zomrelo.
„Dnes sme nemali šťastie,“ odkázali teroristi ministerskej predsedníčke. „Ale pamätajte, že nám stačí mať šťastie iba raz. Vy ho budete potrebovať stále.“
Autobus
Tieto mrazivé vety IRA postavili do pozoru všetky obranné zložky krajiny, vrátane osobnej ochrany premiérky. Ktovie, komu skrsla myšlienka na výrobu špeciálneho obrneného autobusu. Isté je, že ju schválil kabinet premiérky niekoľko týždňov po bombovom útoku na Grand Hotel v Brightone.
Faktom bolo, že tento útok bol najväčším sprisahaním proti britskej vláde od „Sprisahania strelného prachu“ v roku 1605, vďaka ktorému sa preslávila tvár známa z filmu „V ako Vendeta“ alebo maska hnutia Anonymous – Guy Fawkes.
Útok znamenal mnoho zmien v zabezpečení podobných stretnutí, avšak súčasne so sebou priniesol aj unikátny dopravný prostriedok, ktorým bol obrnený autobus. Stroj s hmotnosťou cca 17.5 tony bol kompletne opancierovaný. Mal veľmi silné nepriestrelné sklá. Podľa vtedajších dokumentov by mal vydržať aj zásahy muníciou kalibru 7.62, ktorú využívajú napríklad pušky AK-47 Kalašnikov alebo československý samopal vz. 58.
Nebol žiaden krásavec
Ak ste si predstavovali, že na výrobe autobusu sa prihliadalo na dizajn, mýlite sa. Nešlo o žiadnu elegantnú novinku. Na druhej strane autobus svoj účel splnil úplne s prehľadom. Hoci bol do služby uvedený už v druhej polovici osemdesiatych rokov, jeho technika by si aj dnes mala hravo poradiť aj s dobre vybaveným nepriateľom. V osemdesiatych rokoch síce nebola ochrana podvozku proti výbušninám na takej úrovni ako v súčasnosti. Avšak vďaka špeciálnej konštrukcii z odolného materiálu, ktorý je vrstvený v štýle plástu, by mala podlaha odolať aj silnejším výbuchom. Vnútro kabíny bolo navyše izolované od vonkajšieho sveta špeciálnym filtračným systémom, takže posádku by nemal ohroziť plyn ani chemické a biologické zbrane. Systém bol poháňaný samostatným dieselovým agregátom. Aby sa tento 17.5-tonový kolos rozhýbal, bolo potrebné mu pod kapotu nadeliť niečo patrične výkonného. Pohonnou jednotkou sa nakoniec stal motor Roll-Royce V12. Autobus disponoval 35 sedadlami a jeho maximálna rýchlosť mala dosahovať až 128.7 km/h. V jeho zadnej časti bola dokonale vybavená kancelária.
Nenávidela autobusy?
V 80. rokoch – a možno aj o niečo neskôr sa často polemizovalo o tom, že Margaret Thatcherová údajne nenávidela autobusy a verejnú dopravu. Za všetko mohlo jej vyjadrenie, v ktorom povedala: „Ktokoľvek nad tridsať rokov, kto jazdí autobusom, by to mal považovať za svoje osobné zlyhanie.“
V skutočnosti nič nenasvedčuje tomu, že by Thatcherová niekedy urobila také vyhlásenie. A ak by aj urobila, viacerí sa zhodujú na tom, že to bolo myslené ináč. Že šlo o kontext v reakcii na neúnavnú snahu o sociálny blahobyt, ktorý by mal všetkým pracujúcim ponúkať mnohé benefity, vrátane osobného automobilu pre každého.
Thatcherová, ináč vnučka šatniarky na železničnej stanici, vždy radšej cestovala autom ako vlakom a verila, že vlastniť auto je známkou individuálneho úspechu a autonómie. Neskôr však prišla na to, že jej model sebestačnosti bol nezlučiteľný s infraštruktúrou mesta.
A nakoniec ako vidíme, aj tak skončila v autobuse.
Na predaj
Pôvodná cena autobusu mala byť cca 5 miliónov libier, čo je dnes v prepočte cca 5 600 000 eur. Pred piatimi rokmi sa ho snažil zbaviť jeho vtedajší majiteľ – súkromný zberateľ obrnených automobilov. Jeho posledná požiadavka bola 25 000 libier, teda cca 28 000 eur. To bolo v roku 2015. Ešte v roku 2018 sa inzerát nachádzal na stránke Tanks Alot. Dnes už na nej svieti, že bol predaný.
Ak sa niečo nové o ňom dozvieme, určite sa ozveme s novým článkom.
Fotografie z inzerátu
V roku 2015 sa objavili v inzeráte fotografie tohto autobusu, ktorého vek už vtedy dosiahol 30 rokov. Vidieť, že už má niečo odžité, no fotografie nám ukážu tento špeciál zvonku aj zvnútra.
Foto: Mirror UK, Business Insider, Irish Mirror, Tanks Alot, Getty Images, Mercury Press & Media
