Nice, Monako a Ženeva: takto sa volali autobusy, ktoré priniesli maďarskému Ikarusu medzinárodnú slávu. Po výbornom hodnotení, úspechoch a medzinárodných cenách nazývali v továrni aj mimo nej Ikrausy radu 200 názvami miest, kde zožali obdiv. V jednotlivých článkoch si ich postupne predstavujeme.
Na medzinárodnom veľtrhu v Budapešti v roku 1970 pribudol k sérii Mávaut 250 protokolárny autobus 250 P8 s ešte veľkolepejším vybavením a dizajnom ako autobus z Nice. Ten tentoraz získal Grand Prix veľtrhu.
V Monaku
Spoločnosti Ikarus a Mogurt sa chceli zúčastniť aj na 20. ročníku Medzinárodného týždňa autobusov v Monaku a v technickom a vývojovom pláne z roku 1971 už bola zahrnutá úloha upraviť P8 pre súťaž v Monaku, tentoraz pod názvom P8 St „Europe Bus“. Súčasťou vývoja bol aj pokus o použitie motora MAN s výkonom 210 k s existujúcou prevodovkou a zadnou nápravou.
Aj tentoraz sa očakávaný úspech konal a autobus získal Veľkú cenu monackého kniežaťa Rainiera, patróna 20. ročníka Medzinárodného týždňa autobusov. K tomu Veľkú cenu v súťaži karosérií a striebornú trofej za „celkový továrenský výkon“. Podujatie bolo široko propagované medzinárodnými novinami a odbornou tlačou, pričom sa zdôraznili vlastnosti vystaveného vozidla a postavenie spoločnosti Ikarus na trhu.
Medzinárodný ohlas
V júnovom vydaní časopisu Omnibus Revue z roku 1971 sa okrem pekného vývoja vozidla analyzovalo miesto IKARUSU na európskom trhu. Uviedlo sa, že je popri Mercedese najvýznamnejším výrobcom autobusov na európskom kontinente. Vo vydaní denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung z 26. mája 1971 sa písalo o exportných vyhliadkach spoločnosti Ikarus v Nemecku. A tiež o jej priaznivej cenovej úrovni a o objednávke mestských autobusov, ktorú získala od spoločnosti Hamburg Hochbahn. Vydanie časopisu L’Equipe zo 14. mája 1971 ako prvé prinieslo správu o Veľkej cene princa Rainiera. Denník L’Humanité, tiež z Paríža, vyzdvihol osobitný komfort konferenčného autobusu a spomenul reproduktory zabudované v opierke hlavy. V júnovom vydaní časopisu British Motor Transport z roku 1971 bol autobus 250 označovaný ako „businessman special“. Vyzdvihnuté bolo vybavenie kuchyne a klimatizácia Escherwyss. Lastauto – Omnibus sa venoval aj spolupráci spoločnosti Ikarus so spoločnosťami Volvo a Steyr. V júlovom vydaní časopisu Motor Transport sa objavil aj článok o spoločnosti Ikarus ako o „sile, s ktorou treba počítať vo veľmi krátkom čase“. Závod predtým nemal podobný ohlas v medzinárodnej tlači.
Čo bolo ďalej?
Rovnako ako P7, aj tento autobus sa zúčastnil na viacerých medzinárodných výstavách a spoločnosť Ikarus vykonala ďalšie úpravy pre výstavu v Casablance (Maroko), kde testovala nové špeciálne zostavy.
Vozidlo potom zostalo v spoločnosti Ikarus a používalo sa ako protokolárny autobus generálneho riaditeľa a na záťažové testy. O jeho konečnom osude nemáme presné informácie, ale je isté, že z 250 série „P“ sa éry evidenčných čísel BY dožil aj P8 (BY 71-24).
Zdroj: polaris.blog, Od autorov knihy The Rolling Legends – The Centuries of History of Ikarus
