IKARUS-ZIL-545: maďarsko – sovietsky autobus, ktorý sa mal vyrábať v rámci RVHP

Zvyšujúci sa dopyt po moderných autobusoch na konci 80. rokov mal za následok vytvorenie spoločného maďarsko – sovietskeho autobusu. K jeho výrobe však došlo v tom najnevhodnejšom čase. V Čase, kedy sa Sovietsky Zväz začal rozpadať.

Paradoxy plánovanej výroby v socializme

Plánovaná výroba v časoch socializmu niesla so sebou aj niektoré neplánované problémy. Čo sa týkalo výroby autobusov, šlo hlavne o problémy s naplnením výrobných kvót. Jednoducho povedané: dopyt bol obrovský – výroba nestíhala. V socialistickom bloku tak dochádzalo k mnohým paradoxom. Napríklad továreň Ikarus musela v každom prípade stíhať plniť dodávky do ZSSR a tak šlo prakticky všetko na vývoz a Maďari boli nútení dovážať do svojej krajiny autobusy Karosa typu Š11. Bolo toho však oveľa viac, čo bolo nutné riešiť.

Prvý prototyp. Zima 1990 Znak ZIL je zreteľne viditeľný

O spojení dvoch výrobcov autobusov na medzinárodnej úrovni sa v ZSSR hovorilo už dávno. Začiatkom 80. rokov sa začalo s prieskumom, z ktorého víťazne vyšiel práve Ikarus. Plánovali sa dodávky jednotlivých častí maďarského autobusu, ktoré by sa kompletovali na sovietskych podvozkoch. Vždy sa však vyskytla nejaká prekážka. Trvalo roky, kým sa najideálnejším stal návrh postaviť autobus spoločne s továrňou ZIL.

Dohoda

Medzi sovietskym ZIL a maďarským „Ikarusom“ tak bola podpísaná dohoda o spoločnom vytvorení autobusu ZIL-Ikarus-545. Bolo to koncom 80. rokov a ako to už vtedy bývalo – plán sa mal realizovať v období päťročnice. V tej dobe sa v továrni ZIL vyrábali hlavne nákladné vozidlá. A ak by mali Rusi vešteckú guľu a pozreli sa cez ňu o pár rokov dopredu zistili by viac. Napríklad to, že v roku 1991 ZIL už dávno prestal vyrábať autobusy. Zostala len produkcia v malom (doslova kusovom) programe špeciálnej objednávky autobusu ZIL-119.

No v 80. rokoch sa hovorilo o vzájomnom prínose tohto projektu, ako aj o ekonomike potreby takého autobusu v ZSSR . Zvlášť ak  hlavným spotrebiteľom tohto autobusu sa mal stať Sovietsky zväz. V Maďarsku sa mal objavovať sporadicky.

Prototyp

32-miestny Ikarus-ZIL (alebo ZIL-Ikarus) bol symbiózou častí automobilu ZIL-4331 a karosérie s rámom Ikarus. Od ZIL dostal: naftový motor ZIL-645 s výkonom 185 koní, spojku, prevodovku, kĺbový hriadeľ, zadnú nápravu, brzdový systém, volant s riadením atď. Autobusy tejto triedy sa v ZSSR nevyrábali hromadne – existovali iba prototypy. Pruženie bolo pneumatické so vzduchovými pružinami s automatickým ovládaním úrovne podlahy. Na sériových automobiloch bola už prevodovka Csepel S5-70.

Prvý prototyp sa objavil na prelome rokov 1990/1991. Opakovane ho vozili na výstavy do Moskvy. Obe strany schválili plán výroby – do konca roku 1991 podľa neho musel Ikarus zmontovať 200 týchto autobusov. V budúcom roku sa mal zvýšiť objem výroby na 1 200 kusov, z ktorých tisíc by odobral Sovietsky zväz, a 200 kusov by zostalo v Maďarsku.

Sériová výroba (len 18 exemplárov)

Po rozpade ZSSR, v druhej polovici roku 1991, bol ohrozený rozsiahly projekt. Obe strany sa však rozhodli pokračovať ďalej. V rokoch 1992-93 sa vyrobilo sériovo18 autobusov, potom sa výroba úplne zastavila. S najväčšou pravdepodobnosťou v tom čase vyrobili len toľko autobusov, koľko mohlo kúpiť Rusko. Je známy osud minimálne troch exemplárov. Jeden zostal po celý čas v ZIL (číslo 004), druhý dlho jazdil pre hokejový tím Elektrostal  (číslo 002), potom ho odkúpil súkromný vlastník. Tretí bolo vidieť v meste Samara (číslo 012).

545 sa už od prototypu citeľne odlišoval, panely karosérie a dizajn prednej časti boli už modernejšie. Pokiaľ ide o operáciu, jeden zo vzácnych majiteľov takéhoto autobusu, Andrej Iľjin, sa podelil o svoj názor. O autobuse hovoril veľmi lichotivo, všimol si hladký chod, vynikajúci výkon motora a všeobecne jednoduché použitie, sťažoval sa iba na absenciu klimatizácie, hoci továrenská špecifikácia poskytovala klimatizáciu. Hovoril: „Myslím si, že takýto autobus by sa na našich cestách v masovom meradle dobre osvedčil, ale, ako viete, história nemá nijakú „čo by bolo, keby…“  náladu.“

Prečo ich bolo vyrobených tak málo?

To, že z linky zišlo len 18 kusov tohto autobusu, súviselo hlavne s finančnými možnosťami Ruska po rozpade ZSSR. Faktom však tiež je, že autobus nebol zjednotený s inými maďarskými autobusmi Ikarus a na domácom trhu nebol jednoducho žiadaný. Okrem toho Rusko  od roku 1992 na autobusy „nemalo čas“. Mimochodom, maďarské pneumatiky s rozmerom 8,25 x 20 zase nemali v ZSSR vyrobené obdoby.

P.S.

Koncom 90. rokov sa Ikarus opäť otočil smerom k ZILu s ponukou spolupráce. Na podvozku Bychka vznikol experimentálny autobus Ikarus-ZIL-542, ktorý pripomínal domáci autobus ZIL-3250. História sa však opakovala úplne rovnako …

Zdroj a foto: Грузовики и Автобусы, Андрей Ильин

Zdieľať tento článok

Pin It on Pinterest