Spoľahlivé a pohodlné autobusy Ikarus rodiny 200 boli známe nielen v Maďarsku, ale aj ďaleko za hranicami krajiny. Aby sa rozšíril zoznam krajín dovážajúcich ich produkty, závod Ikarus neustále zvyšoval nielen počet, ale aj sortiment vyrábaných strojov.
Zároveň sa na čiernom kontinente objavili náročnejší zákazníci, ktorí boli pripravení nakúpiť pohodlnejšie autobusy. S prihliadnutím na miestne reálie museli autobusy zároveň zostať spoľahlivé a robustné. Bolo rozhodnuté mierne zmeniť pôvodnú koncepciu a použiť komfortnejšiu karosériu radu 200. Keďže samotný závod nevyrábal autobusy orientované na zlé cesty, neexistovali vhodné podvozky pre tento druh vozidiel. Ako sa to už mnohokrát stalo, podvozok sa ľahko našiel v zahraničí.
Bedford
Na základe spolupráce s britskou spoločnosťou Bedford Vehicles bol v roku 1980 vyrobený prvý prototyp autobusu Ikarus 238, ktorý bol určený predovšetkým pre africké trhy.
Vozidlo bolo postavené na podvozku Bedford YMT 3 DZO a vybavené motorom Bedford 500-157 s výkonom 159 koní. Dĺžka autobusu bola 10,795 metra. Napriek medzimestskému určeniu nového vozidla boli sedadlá pre cestujúcich mestského typu.
V roku 1982 nasledovali sériové modifikácie Ikarus 238.10 a Ikarus 238.20, postavené na podvozku Bedford EMV 3 VDO TM 1700. Vozidlá boli vybavené radovým šesťvalcovým motorom Bedford 8.2 160D (206 k), ktorý bol umiestnený vpredu, vertikálne. Odpruženie bolo riešené listovými pružinami, rovnako ako v prototype. Dĺžka autobusu sa mierne zväčšila a bola presne 11 metrov. Úpravy sa líšili najmä v usporiadaní salónu. Počet sedadiel bol 47, 27 a 33.
Niektoré vozidlá mali samostatné dvere vodiča na ľavej strane.
V rokoch 1982 až 1986 bolo vyrobených celkom 34 sériových vozidiel a všetky mali byť odoslané do Gambie a Ghany.
Vzťahy medzi Anglickom a jeho bývalými kolóniami neboli vždy úplne jasné. Tak to bolo aj v tomto prípade.
Všetky vyrobené sériové vozidlá boli dodávané prostredníctvom predajnej siete Bedford. V tomto prípade sa spoločnosť zahraničného obchodu Mogürt, ktorá tradične predáva výrobky Ikarus na export, buď na obchode nezúčastnila, alebo sa jej účasť obmedzila len na prevod autobusov na anglickú stranu. Kam išli ďalej, vedia len samotní Briti. Väčšina sérií skutočne smerovala do Gambie a Ghany, ale presný počet dodávok do jednotlivých krajín je ťažké určiť. Maďari len predpokladajú, že do Ghany bolo dodaných viac vozidiel ako do Gambie.
V afrických krajinách autobusy fungovali dlho a úspešne, napriek zlým cestám a nie najlepšej údržbe. Niektoré exempláre tam „žili“ viac ako desať rokov.
General Motors
V roku 1984 sa súbežne s výrobou vozidiel na podvozku Bedford vyrábal autobus iného modelu, ktorý si však zachoval index 238. Bol postavený na podvozku General Motors R8 TO 42 a dostal názov Ikarus 238.30.
Maďarsko, Budapešť, 1984 /// Archív Ikarus
Nové vozidlo nemalo s predchádzajúcimi zástupcami série takmer nič spoločné. Namiesto „Angličana“ to bol „Američan“. Americký dvojtaktný motor modelu GMDDAT-6U 71N (210 k) bol teraz umiestnený vzadu a bol vybavený štvorstupňovou automatickou prevodovkou Allison MT 644D. Dĺžka vozidla bola 11,395 metra. Pohotovostná hmotnosť dosiahla 10 500 kg, čo je o dve tony viac ako u „anglických“ verzií. Okrem pohonnej jednotky sa v konštrukcii autobusu vo veľkej miere využívali komponenty vyrobené v USA: predná náprava GMCF 120, hnacia náprava Rockwell R155 a riadenie GM 554DV15. Elektrický systém bol tiež plne americký (12 V) a brzdový systém spĺňal americké požiadavky.
Maďarsko, Budapešť, 1984 /// Archív Ikarus
Prečo Ikarus potreboval takýto „americký“ obrat, nie je celkom jasné. Určitú súvislosť možno hľadať v tom, že spoločnosť Bedford patrila GMC a tá sa zasa snažila rozšíriť svoj odbytový trh na úkor Južnej Ameriky. Je tiež možné, že išlo o ozvenu veľmi úspešnej maďarsko-americkej spolupráce v rámci projektu Ikarus 286.
Nech už to bolo akokoľvek, ale toto vozidlo sa do výroby nedostalo. Jediný postavený model bol predvedený na výstave BNV`84 a potom pracoval v Maďarsku. Jeho ďalší osud nie je známy.
Foto: Archiv Ikarus
Via: Dzen
