V roku 1988 Maďarsko dodalo 40 autobusov Ikarus do Ekvádoru, aby vyriešilo problémy s verejnou dopravou v hlavnom meste.
V prvých rokoch všetkých štyridsať kusov typu 280,60 pracovalo v Quite. V roku 1991 bolo kúpených ďalších 100 pre Guayaquil, najväčšie mesto Ekvádoru – prístavné mesto s dvoma miliónmi obyvateľov. Autobusy prevádzkovala Transit Guayas Commission (CTG). Hneď po ich príchode bolo jasné, že budú problémy. V niektorých úsekoch ulíc mesta, založeného v 19. storočí, dlhé kĺbové autobusy neprichádzali do úvahy.
Autobusy preto jazdili na predmestia, hlavne do Duranu – podľa vtedajšej tlače – niektoré ulice Guayaquilu vyzerali ako povrch Mesiaca. Hmotnosť autobusov ešte viac zhoršila stav ciest. Inými slovami, došlo k mnohým poruchám a dodávka náhradných dielov nebola vyriešená. Doslova po 1-2 rokoch začal „kanibalizmus“: odstraňovanie a montáž dobrých častí z jedného autobusu do druhého. Ekvádorská tlač a verejnosť zúrili, označili to za vyhodené peniaze a hľadali zodpovedných. Predčasná likvidácia vyvoláva niekoľko otázok: prečo vláda Ekvádoru nevykonala predbežnú štúdiu vplyvu na kĺbovú prevádzku v Guayaquile? Prečo nebolo starostlivo rozhodnuté o dodávkach náhradných dielov? Za čo zodpovedá autobusový dopravca CTG? Lebo vtedy boli v predstavenstve CTG niektoré dopravné spoločnosti, tak možno tú súťaž nechceli a v podstate preto nechali tieto kĺbové vozidlá predčasne zmiznúť z ciest. Pravdu sa asi nedozvieme.
Foto: Ikarus Buszok a világban, archív
