Niekto by povedal, že konštruktér týchto autobusov ich „stvoril“ pod vplyvom. Iný, že sú na svoju dobu bláznivé. My sa prikláňame k názoru, že sú naozaj úplne super. Veď posúďte sami.
História Carrocerías Ayats sa začala v roku 1905. V tom roku Don Juan Ayats postavil prvú drevenú karosériu v Arbúcies, malom mestečku obklopenom lesmi. Arbúcies sa nachádza v provincii Girona, ktorá je súčasťou autonómneho spoločenstva Katalánsko v Španielsku. Tak sa začala autobusová sága, ktorá sa za viac ako 100 rokov tradície stala povinnou referenciou vo svete španielskych karosérií. Spoločnosť Carrocerías Ayats je na autobusovom poli dodnes aktívna. Za desiatky rokov postavila širokú škálu autobusových karosérií na rôznych platformách (podvozkoch) a vyrába aj vlastné integrované produkty. Jej produkty sa používajú takmer v celej Európe.
Na krídlach spolupráce
Do roku 1946 bol Ayats oficiálnym výrobcom karosérií spoločnosti „Hispano Suiza“. Obrovský dopyt po nových autobusoch po skončení vojny otvoril doslova dvere dokorán všetkým, čo sa kedy na výrobe autobusov podieľali. Ayats sa chopil príležitosti… Medzi prvými, s ktorými Carrocerías Ayats spolupracovali, bol francúzsky Berliet. Začiatkom 50. rokov boli návrhy diaľkových autobusov od Ayats mierne zaujímavé, ale stále celkom normálne. Všetko sa zmenilo koncom 50. rokov, kedy sa začala spolupráca so spoločnosťou Pegaso.
Nastal vek chrómu
Koncom 50-tych rokov sa Ayats pustil do riešenia karosérií na niektorých podvozkoch Pegaso Diesel, pričom bral štýlové podnety z vtedajšieho Detroitu. A Detroitské autá boli známe bohatým chrómovým dizajnom. Boli to však osobné automobily. Vo firme Ayats si však povedali, že ak sa chrómové prvky umiestnia na autobus, vyniknú tam ešte viac. Vedenie továrne razilo myšlienku, že autobus by mal v prvom rade zaujať. Zaujať natoľko, že cestujúci pocíti silnú túžbu zviezť sa. Hovorilo sa, že prichádza éra nablýskaného chrómu.
Chromatoidná detroitída
Ťažko povedať či takýto dizajn skutočne prilákal viac zákazníkov. Vtedajšia tlač si dokonca z týchto karosérií robila posmech. No uverejnenej bolo aj množstvo kritiky. Hlavne v zmysle, či má vôbec význam míňať toľko peňazí za chrómové „čačky“, keď by sa tieto financie dali využiť na iné veci. Tento „znepokojujúci prípad akútnej chromatoidnej detroitídy“ sa postupne podarilo dostať pod kontrolu začiatkom 60. rokov.
Francovo Španielsko nebolo zábavné miesto, aspoň to vraveli ľudia, ktorí ho prežili. Ale bol tam aspoň jeden karosár, ktorý mal dar dojmov a vizuálnej predstavivosti.
Foto: Ayats, archív
