Nice, Monako a Ženeva: takto sa volali autobusy, ktoré priniesli maďarskému Ikarusu medzinárodnú slávu. Po výbornom hodnotení, úspechoch a medzinárodných cenách nazývali v továrni aj mimo nej Ikrausy radu 200 názvami miest, kde zožali obdiv. V jednotlivých článkoch si ich postupne predstavíme.
Ikarus 250 P7 (1969)
Známym prototypom v sérii 200 bol klimatizovaný autobus P7, dokončený v prvom štvrťroku 1969 a väčšinou známy ako „Nice“. Tento autobus prvýkrát reprezentoval spoločnosť Ikarus na 19. medzinárodnom týždni autobusov, ktorý sa konal v Nice od 6. do 10. mája 1969. Vstup a účasť zorganizovali spoločne spoločnosť Ikarus a jej zahraničný obchodný partner Mogurt. Výrobcovia mohli prihlásiť svoje autobusy do šiestich rôznych tried a jedno vozidlo mohlo súťažiť vo viacerých triedach. Ikarus sa prihlásil do jedinej kategórie, najnáročnejšej kategórie „Out of Class“. Teda vozidiel vhodných na kontinentálne a medzikontinentálne cestovanie. Tu získal striebornú medailu za druhé miesto v súťaži karosérií, ktorú udeľuje Francúzska asociácia karosárov. Týmto druhým miestom po ocenení „Grand Prix d’Excellence“ spoločnosť Ikarus porazila viacero etablovaných západných značiek autobusov.
Okrem estetického, moderného dizajnu sa o zaslúžené uznanie vozidla v jeho kategórii zaslúžili aj sklápacie, pohodlné sedadlá, reproduktory v opierkach hlavy, ktoré sa dali nastaviť pre každého cestujúceho, toaleta a umyváreň, chladnička, klimatizácia a zasklenie chrániace pred teplom.
Z Nice do Budapešti
Autobus prešiel takmer 3 000 km dlhú cestu cez Juhosláviu a Taliansko. Takmer okamžite sa vrátil domov z francúzskeho pobrežia k návštevníkom medzinárodného veľtrhu v Budapešti. Hoci autobusy továrne Ikarus – tentoraz výlučne z rodiny 200 – nezískali tento rok žiadne domáce veľtržné ocenenie, klimatizované vozidlo vzbudilo obrovský záujem. Získalo si neskrývanú chválu zahraničných i domácich odborníkov a verejnosti, ktorá veľtrh navštívila. Model P7 bol následne predstavený vo viacerých severoafrických krajinách.
Testovanie klimatizácie
Okrem predvádzacích akcií a výstav sa autobus podieľal aj na vývoji produktov. V rámci zmluvy medzi sovietskym NAMI a spoločnosťou Ikarus sa autobus podrobil prevádzkovým skúškam v Sovietskom zväze. Konali sa v období od 14. augusta do 13. septembra 1969 v Krasnodarskom a Sočskom regióne. Ich cieľ bol otestovať účinnosť klimatizačného systému.
Jednotka Stone RV 24 ASH s výkonom 21 kW bola schopná cirkulovať 3000 m³ vzduchu za hodinu. Klimatizovaný vzduch sa dostával do priestoru pre cestujúcich cez perforovanú strechu. Cirkulujúci vzduch sa potom odsával na konci vozidla a vracal sa do klimatizačnej jednotky. Počas procesu sa jeho časť vypúšťala do voľného priestoru cez vetracie otvory, aby sa zabezpečil 25 % podiel čerstvého vzduchu. Po porovnaní výsledkov meraní a subjektívnych skúseností sa zistilo, že vzduchotechnické zariadenie, ako aj inštalácia a rozvody vzduchu sú tepelne a vzduchotechnicky primerané. Ale okrem drobných problémov boli veľmi hlučný motor Enfield E -100, veľká hmotnosť a priestorové nároky nepríjemné.
Interiér obrazom
Vyradenie z prevádzky
V júni 1971 spoločnosť Ikarus predala autobus ministerstvu hutníctva a strojárstva za 1 200 000 HUF. Z dôvodu predaja autobusu a ďalších ťažkostí, ktoré sa vyskytli, bol vývoj a ďalšia inštalácia experimentálneho toaletného zariadenia do vozidla prerušená.
Autobus s evidenčným číslom GB 33-25 bol vrátený spoločnosti Ikarus v apríli 1973 a definitívne vyradený z prevádzky 25. augusta 1978.
V Nasledujúcom článku sa budeme venovať Ikarusu“Monako“.
Zdroj: polaris.blog, Od autorov knihy The Rolling Legends – The Centuries of History of Ikarus
