V našom nedávnom článku sme sa vybrali po „americkej stope“ autobusu Ikarus. Dnes si tento pobyt ešte raz zrekapitulujeme a predstavíme si tento typ vozidla na mnohých fotografiách v našej galérii.
Po páde komunistického režimu sa aj u nás mohli nadšenci autobusovej dopravy pri pátraní v jej histórií stretnúť so zaujímavými fotografiami z 80. rokov, na ktorých bol odfotený najznámejší maďarský autobus na miestach, kde by to nik nepredpokladal. Neboli to len exotické krajiny, ale tiež štáty na opačnej strane zemegule – v USA. Človeku nevdojak napadla otázka: „Čo urobil autobus zo socialistického Maďarska napríklad v uliciach San Francisca v roku 1982?„
Misia „Amerika“
Pred tridsiatimi rokmi bolo veľmi zložité dostať sa k relevantným informáciám. Dnes je situácia iná a tak vám aj my môžeme o tejto misii napísať viac. Ukázalo sa totiž, že takmer rovnaké Ikarusy premávali nielen v San Franciscu, ale tiež v uliciach New Yorku, Portlandu, v Milwaukee, Houstone a dokonca Honolulu. V minulom článku sme spomínali, že Ikarus pre americký trh bol vyrábaný od roku 1980 do roku 1986 spoločným podnikom vytvoreným maďarskou továrňou Ikarus a spoločnosťou American Crown Coach Corporation. V tom čase bol Ikarus jedným z najväčších výrobcov autobusov na svete (13 000 kusov ročne) a vyrobil trikrát viac autobusov ako všetky americké spoločnosti dohromady! Pre americký trh bol Ikarus 286 vyrobený na základe modelu 280, známeho pravdepodobne každému vtedajšiemu obyvateľovi Československa pod názvom „harmonika“. Celkovo bolo vyrobených 243 autobusov modelu Crown-Ikarus 286.
Spoločný podnik
Dohodu o vytvorení spoločného podniku podpísali obidve spoločnosti v roku 1978 a prvá objednávka na maďarské autobusy bola podpísaná v novembri 1979. Karoséria a podvozok boli vyrobené v továrni v Maďarsku a všetky ostatné komponenty vrátane motora, prevodovky, náprav, bŕzd atď. boli vyrobené v Amerike. Iba prvá várka autobusov bola takmer kompletne zmontovaná v Maďarsku s tým, že vznikla z privezených amerických komponentov. Následne bola v Kalifornii organizovaná montážna výroba. Na autobusoch tam okrem obvyklých súčastí bolo inštalované špeciálne vybavenie pre nástup a výstup ľudí so zdravotným postihnutím. Veľký počet amerických komponentov a montážna výroba v Spojených štátoch sa organizovala podľa zákona „Buy American“, podľa ktorého by sa pri všetkých nákupoch uskutočňovaných zo štátneho rozpočtu mali uprednostňovať tovary vyrobené v Spojených štátoch.
Miesto trolejbusov
Ikarus tiež chcel založiť výrobu a predaj trolejbusov založených na 286. modeli a dokonca poslal do USA dve testovacie vzorky 280T3, ktoré boli demonštrované v rokoch 1980 a 1981 v San Franciscu, Seattli a Mexico City, no výroba nebola nikdy organizovaná a prototypy sa vrátili do továrne v Maďarsku.
Autobusy boli na tom lepšie. Inštalované boli do nich motory Cummins a prevodovky Allison. Na 55 z nich boli prevodovky Voith. V polovici 80. rokov, aby sa znížili prevádzkové náklady, nahradili motory Cummins motory Detroit. Autobusy boli vyrábané v dvoch verziách – 17 a 18 metrov dlhé, s dvomi alebo tromi dverami. Maximálny počet miest bol 73. Sedadlá boli inštalované v dvoch radoch na každej strane. Autobusy odkúpilo deväť dopravných spoločností z rôznych štátov. Prvých 15 kusov bolo dodaných v roku 1980 do Louisville, Kentucky.
Najväčšiu dodávku 87 kusov objednala lodná spoločnosť z Portlandu v Oregone. Boli dodané v rokoch 1981-82. Portland bol jediným mestom, pre ktoré bola vyrábaná trojdverová verzia autobusu.
Koniec spolupráce
Ťažké je teraz hodnotiť, prečo spolupráca s Američanmi v roku 1986 stroskotala. V súdobých správach to bolo zhrnuté do vety: Napriek veľkému počtu amerických komponentov a americkej výrobe neboli tieto autobusy veľmi spoľahlivé. Prichádzalo veľa sťažností od kupujúcich na rôzne poruchy. Väčšina sa týkala mechanizmu otvárania dverí a ovládania okien a vetracích otvorov. Všetky autobusy objednané do Oregonu vyžadovali dodatočné opravy a úpravy v dizajne takmer okamžite po ich uvedení do prevádzky. Ďalšou nevýhodou, na ktorú sa Američania sťažovali, bol nedostatok dokumentácie v angličtine, mnohé z diagramov a kresieb boli výlučne v maďarčine.
Po štyroch rokoch prevádzky spoločnosť v Portlande zažalovala výrobcu, pričom tvrdila, že tento si neplní záručné povinnosti a nechce opraviť predané autobusy. Neskôr sa pohľadávka riešila mimosúdne a záruka sa predĺžila až do roku 1992.
V roku 1986 Crown Coach prestal prijímať nové objednávky na Crown-Ikarus a výroba autobusov v rámci spoločného podniku bola dokončená…
Malou „náplasťou“ pre maďarskú stranu bol fakt, že od roku 1986 do roku 1989 sa autobusy Ikarus rovnakým spôsobom dovážali a montovali v kanadskom závode Orion.
O Ikarusoch – Orion sa môžete dočítať v tomto článku.
Foto: internet, Ikarus
