Rozvinutá verejná doprava v krajinách Sovietskeho zväzu začala po roku 1990 strácať dych. Na rozostavaných projektoch sa pomaly prestalo pracovať; ľudia síce získali slobodu, avšak niektoré istoty, ktoré boli draho zaplatené, stratili. Cestovné začalo zdražovať, vozové parky, rovnako ako trate a cesty, zhoršovať. Výrobcovia autobusov sa dostali do krízy, z ktorej sa začali spamätávať až v 21. storočí. Dovoz autobusov z krajín Východného bloku bol čoraz komplikovanejší a tak dopravcovia doslova varili z vody. Subvencovanie dopravy prestalo byť únosné a pomaly sa od neho upúšťalo. V roku 1991 nakoniec s rozpadom ZSSR nastal ostrý zlom.
Autobusová mizéria
V cárkom Rusku bola preferovaná hlavne električková doprava. So vznikom Sovietskeho zväzu sa pohľad na hromadnú dopravu zmenil. Verejná doprava ako celok začala byť oficiálne braná ako jeden z pilierov vtedy proklamovaného budovania novej spoločnosti a upevňovanie kolektivizmu. Jej najmasívnejší rozvoj prebiehal od 60. rokov minulého storočia.
Sovietsky zväz sa rozpadol koncom roka 1991. V tom čase ho už však de facto netvorila žiadna zväzová krajina a išlo o impérium bez akéhokoľvek územia. V roku 1991 pritom žilo v krajine 293 miliónov obyvateľov, čo z nej robilo tretiu najľudnatejšiu krajinu na svete, po Číne a Indii. Autobusová doprava bola spolu so železničnou pre mnohých obyvateľov prakticky jedinou možnosťou spojenia s okolitým svetom, nakoľko si osobný automobil mohla dovoliť len určitá vrstva krajiny. Civilný sektor sa však zanedbával dlhé roky. Veľká časť finančných prostriedkov štátu sa míňala na zbrojenie – v priemere 10 % až 18 % HDP. Štát plytval prostriedkami na podporu svojich spojencov v konfliktoch po celom svete. Prakticky všetky tieto prostriedky boli nenávratne stratené. Po roku 1990 nezostali na obnovu autobusových parkov po celej krajine prostriedky. Autobusy sa opravovali systémom, že z jedného autobusu sa vymontovali „náhradné diely“ a založili sa na iný. Podarilo sa nám získať unikátne fotografie z 11. moskovského autobusového parku z rokov 1991 – 95, ktoré ukazujú v plnej nahote biedu autobusovej dopravy v rokoch tesne po páde socialistického režimu.
