Prvé pokusy s autobusmi ako vozidlami na prepravu cestujúcich po ceste aj železnici sa uskutočnili už v 30. rokoch 20. storočia. Účelom týchto vozidiel bolo ponúknuť cestujúcim prepravu bez nutnosti prestupovať. Séria fotografií, ktoré Willy Lehmacher urobil v lete 1951 na rôznych železničných tratiach v Hagene, dokumentuje skúšobné jazdy takéhoto vozidla.
Vývoj
Na bočných paneloch autobusu bol nápis „Deutsche Bundesbahn“. V roku 1950 Deutsche Bundesbahn plánovala v budúcnosti používať takéto autobusy na svojej sieti liniek. S cieľom získať vhodnú platformu vozidla boli zadané zákazky na vývoj spoločnostiam Krauss-Maffei v Mníchove, Nord-Westdeutsche Fahrzeugwerke (NWF) vo Wilhelmshavene a Faun-Werke v Norimbergu.
Železničný autobus Krauss-Maffei sa v lete 1951 používal na skúšky v Hagene a na iných miestach. Nemá čiernu poznávaciu značku typickú pre toto obdobie, ale značku s čiernym nápisom na svetlom (bielom) pozadí. Skratka AB znamená americkú okupačnú zónu. Číselná kombinácia 06 úradnú poznávaciu značku. Číslovanie 035 predmetné vozidlo. To znamená, že išlo o vozidlo registrované v americkej okupačnej zóne. Sídlo Nemeckých spolkových železníc sa nachádzalo v Offenbachu (od roku 1953 vo Frankfurte nad Mohanom), ktorý bol v americkej okupačnej zóne.
Testovacie vozidlo
Zobrazené vozidlo je omnibus Krauss-Maffei radu KMO 130. Názov spoločnosti Krauss-Maffei je viditeľný na fotografiách ako znak na prednej časti omnibusu. Nápis „Krauss Maffei“ bol pripevnený na zadnom kryte dieselového motora Deutz s výkonom 110 k.
V novembri 1945 dostala mníchovská spoločnosť objednávku od amerických okupačných síl na výrobu autobusov vo svojom pobočnom závode v Allachu. Prvé sériové vozidlá sa vyrábali od jesene 1946, ale Krauss-Maffei dodával väčšie množstvá komunálnym podnikom, pošte a Reichsbahn a Deutsche Bundesbahn (od roku 1949) až od roku 1948.
Do rokov 1949/50 sa činnosť spoločnosti Krauss-Maffei v oblasti výroby autobusov obmedzovala najmä na výrobu podvozkov a montáž motora s príslušenstvom. Dva koľajové vozíky, ktoré boli potrebné na to, aby mohol autobus jazdiť po koľajniciach, boli zrejme vlastným vývojom spoločnosti Krauss-Maffei. Od podvozkov použitých pre železničný autobus NWF sa líšili nielen v detailoch. Koľajové vozidlá mali aj brzdy vhodné na použitie na železnici, brzdové valce boli pripevnené k podvozkom.
Technický popis
Karoséria a vybavenie autobusu zodpovedali štandardnému vozidlu radu KMO 130. Plošina však musela byť prepracovaná a upravená tak, aby bolo možné pripojiť a ovládať koľajové vozne k podvozku. To zahŕňalo aj dve hydraulické zdvíhacie zariadenia, ktoré umožnili umiestnenie podvozku autobusu na koľajové vozíky. V jazdnej polohe sa zadné kolesá autobusu opierali o koľajnice a zabezpečovali pohon. Pri jazde po koľajniciach sa dosahovala rýchlosť 80 km/h. Koľajové vozne mali bezpečnostný obvod pohonu a zariadenie na núdzové brzdenie.
Dva dvojnápravové koľajové vozne s podvozkom mali otočný podvozok, ktorý bol uložený v dvoch ložiskách pred prednou a zadnou nápravou podvozku autobusu. Na novších fotografiách z októbra 1951 boli koľajové vozne vybavené pancierovaním, ktoré na fotografiách z Hagenu ešte nebolo. Na umiestnenie autobusu z/do rozchodových vozňov a na úroveň vozovky bola potrebná drážkovaná koľajnica a dve rampy.
Karosérie a nadstavby vyrobila Waggonfabrik Josef Rathgeber AG v Mníchove. Na tomto autobuse je na karosérii aj na krytoch kolies logo mníchovskej továrne na výrobu vozňov. Nápis „Karosserie Rathgeber“ sa nachádza aj na zadnej kapote. Münchener Waggonfabrik dodala karosériu aj pre autobus Faun O9 V, ktorý bol v roku 1951 dodaný aj Deutsche Bundesbahn ako skúšobné vozidlo pre železničný autobus.
Skúšobné jazdy v Hagene
Na fotografiách Willyho Lehmachera sú na začiatku zachytené prípravy a nakoľajovanie cez dve kolesové rampy na skúšobnú jazdu. Fotografie boli zrejme zhotovené na nákladnej stanici alebo na mieste depa v Hagene. Zobrazené osoby sú železničiari, rušňovodiči, technici a niekoľko osôb v civilnom oblečení vrátane manažérov a riaditeľa prevádzkovej kancelárie železničného riaditeľstva vo Wuppertale v Hagene.
Po zostavení dvoch koľajových vozňov účastníci nastúpili do vozidla. Železnično-železničný autobus potom prechádzal rôznymi trasami v Hagene a cestou mal niekoľko zastávok. Lehmacher fotografoval autobus, zatiaľ čo inžinieri a technici vystúpili, aby skontrolovali koľajové vozne. Z fotografií samozrejme nie je jasné, ako dlho skúšobná jazda trvala, ale zrejme išlo o prvú z viacerých jázd po sieti tratí v Hagene.
Ďalšie jazdy
V roku 1951 sa vozidlo s evidenčným číslom AB 06-035 nachádzalo aj vo Witten-Wengern, kde uskutočnilo predvádzacie jazdy. Dňa 19. októbra 1951 absolvoval železnično-cestný autobus skúšobnú jazdu z Hameln do Hannoveru. O päť dní neskôr ho nájdeme na železničnej stanici v Bad Oldesloe.
V roku 1951 bolo na cestách pri skúškach minimálne jedno ďalšie vozidlo Krauss-Maffei. Išlo takisto o autobus KMO 130, ktorý však mal karosériu vyrobenú spoločnosťou Krauss-Maffei. Vozidlo malo čiernu poznávaciu značku americkej okupačnej zóny s evidenčným číslom AB 06-5410. V lete a na jeseň roku 1951 absolvoval tento železničný autobus niekoľko skúšobných jázd v okolí Bambergu a v oblasti Würzburgu.
Sériová výroba od roku 1953
V roku 1952 si Nemecké spolkové železnice objednali prvé železničné autobusy. Zákazku nezískali spoločnosti Krauss-Maffei, Waggonfabrik Josef Rathgeber ani Faun-Werke. Zákazku získala spoločnosť Nord-Westdeutsche Fahrzeugwerke (NWF) vo Wilhelmshavene. Súvisiace koľajové vozne pre železničnú dopravu vyrobila spoločnosť Waggon-und Maschinenbau GmbH Donauwörth.
Autobusy NWF SD 137 / BS 300 na obojsmernú prevádzku, poháňané šesťvalcovým dieselovým motorom Deutz s výkonom 120 k, mali vpredu a vzadu hydraulické zdviháky na spúšťanie štvorkolesových koľajových vozňov. Zadné pneumatiky však zostali v kontakte s koľajnicami a zabezpečovali potrebné trenie. V súlade so železničnými predpismi malo vozidlo dvere na oboch stranách, špeciálne brzdy a uzamykateľné riadenie.
Po dvoch prototypoch dodaných NWF v roku 1952 nasledovali krátko nato prvé tri sériové vozidlá. Na 36. medzinárodnom autosalóne (IAA) od 19. do 29. marca 1953 vo Frankfurte nad Mohanom predstavili Nemecké spolkové železnice svoj železnično-cestný autobus ako inovatívny a nový dopravný prostriedok. Do bankrotu NWF v roku 1955 bolo dodaných ďalších päťdesiat autobusov.
Prevádzka
Len 15 autobusov však premávalo po koľajniciach aj po cestách, väčšina bola prevádzkovaná v bežnej cestnej doprave. Týchto 15 autobusov jazdilo na trasách Passau – Cham (1953 – 1957 cez Bodenmais a Grafenau), Augsburg – Füssen a Koblenz – Betzdorf.
Posledná jazda posledných troch cestno-železničných autobusov sa uskutočnila 28. mája 1967. Jeden autobus skončil v múzeu DB v Norimbergu, ostatné dva boli zošrotované. Ďalšie vozidlo sa v súčasnosti nachádza v železničnom múzeu v Bochum-Dahlhausene. Skúšobné vozidlo autobusovej verzie Krauss-Maffei / Rathgeber sa nezachovalo.
© Dr. Ralf Blank, Januar 2024
Fotograf: Willy Lehmacher
© Stadtarchiv Hagen
Literatúra – Stoffels, Wolfgang: Die Schienen-Straßen Omnibusse der Deutschen Bundesbahn, Karlsruhe 1980.
