Slávny autobus z filmu „Útek do divočiny“ z Aljašky naveky odstránili

„Šťastie je skutočné len vtedy, ak ho zdieľame s ostatnými“

Mnohým z vás meno Christopher Johnson McCandless nič nepovie, no mnohí jeho príbeh poznáme. Či už z knihy Johna Krakauera, alebo z filmu Into the Wild (Útek do divočiny) režiséra Seana Penna.

O čom ten príbeh je? V septembri 1992 našla v odstavenom autobuse uprostred aljašskej divočiny partia lovcov mŕtvolu muža. Ako sa neskôr ukázalo, išlo o telo Chrisa McCandlessa, dvadsaťštyriročného mladíka, ktorý pochádzal z dobre situovanej rodiny, bol úspešným športovcom a na vysokej škole dosahoval výborné výsledky. Po jej dokončení však vybral všetky svoje úspory a  venoval ich na charitu, zmenil si meno a skoro dva roky sa túlal naprieč Severnou Amerikou. Nakoniec sa pešo vydal do divočiny, severne od vrchu Mount McKinley, kde zomrel od hladu…

V tomto tragickom príbehu hral nie nepodstatnú úlohu autobus. McCandless, ktorý sa rozhodol odísť do divočiny v autobuse,  stojacom v nehostinnej časti Aljašky strávil časť života. Práve kvôli tomu sa z miesta stala obľúbená oblasť pre turistov, ktorí na ceste k nemu umierali, alebo museli byť zachránení. Záchranárskych operácií bolo v ostatnom čase podniknutých tak veľa, že nakoniec padlo rozhodnutie o odstránení tohto legendárneho autobusu. Záchrana piatich talianskych turistov začiatkom tohto roka a minuloročná smrť ženy z Bieloruska zintenzívnili volania miestnych úradníkov, aby autobus, ktorý sa nachádza asi 25 kilometrov od diaľnice Parks, mal byť odstránený a tento proces sa tak urýchlil.

 „Úprimne, je to trochu smutné,“  nechal sa počuť miestny starosta:  „Ale vieme, že to je správne rozhodnutie pre bezpečnosť verejnosti. Ale keď sme autobus videli opúšťať mesto, bolo to akoby nám odišiel kus histórie. „

V prvom rade sme hľadali odpoveď na to, ako sa vlastne na tak nehostinné miesto autobus dostal. Ministerstvo prírodných zdrojov Aljašky uviedlo, že autobus z éry štyridsiatych rokov minulého storočia použila stavebná spoločnosť na ubytovanie zamestnancov počas prác na prístupovej ceste v tejto oblasti a po ukončení prác v roku 1961 bolo vozidlo opustené. O 31 rokov neskôr v ňom našiel smrť Christopher.

Neuveriteľný príbeh

Jon Krakauer zverejnil svoj prvý článok o McCandlessovej smrti v americkom časopise Outside na začiatku roka 1993. Ako ale sám hovorí, okúzlenie McCandlessom ho neopúšťalo ešte dlho po jeho vytlačení, a tak viac ako rok strávil pátraním po všemožných okolnostiach jeho putovania.

„Tou najzákladnejšou podstatou ľudského ducha je jeho túžba po dobrodružstve. Radosť zo života vyplýva zo stretávaní sa s novými zážitkami a skúsenosťami, a preto neexistuje väčšie potešenie než mať pred sebou nekonečne sa meniaci horizont a každý deň uvidieť nové a iné slnko, „napísal Chris McCandless v liste Ronovi Franzovi niekedy na prelome marca a apríla 1992 z Južnej Dakoty, teda nedlho pred tým, než vyrazil na Aljašku. Ďalšími slovami starca nabádal, aby sa v každom prípade zbavil svojho sklonu k monotónnemu a zaistenému spôsobu života, odišiel z domu a „vniesol nové svetlo do svojho života“. Neuveriteľné na tom je, že viac než osemdesiatročný Ron Franz si vzal McCandlessové slová k srdcu, zaviezol väčšinu svojho majetku do skladu, odsťahoval sa z bytu, usadil sa v púšti na bývalom táborisku svojho mladého priateľa a čakal, kedy sa vráti. 

Chodník Stampede je bývalou cestou k baniam. Príroda si ju už dávno vzala späť, zostal na nej ale starý ošarpaný autobus, ktorý na začiatku 60. rokov minulého storočia slúžil na ubytovanie stavebných robotníkov. Chris McCandless naň po troch dňoch chôdze snehom narazil a miesto sa mu tak zapáčilo, že sa v autobuse zabýval. Na aljašské pomery to najväčšia divočina práve nie je, pretože v dosahu pár míľ je občas nejaký ten zrub a vzdušnou čiarou je to len 15 míľ k ceste, po ktorej jazdia turisti do národného parku. Z praktického hľadiska je to ale divočina až až. Úplne nadšený McCandless tu hodlal „víťazne dokončiť spirituálnu revolúciu“. Prvé dni však neboli žiadnou prechádzkou ružovým sadom a v jeho denníku sa objavujú záznamy ako „slabosť“, „zasypaný snehom“ alebo „katastrofa“. 

Z postupne sa topiaceho snehu však časom vykukli drobné plody ešte od vlaňajška a McCandlessovi sa tiež začalo viac dariť pri love zveri, takže sa jeho situácia výrazne zlepšila. Na začiatku júna skolil dokonca losa, jeho mäso ale nedokázal dlhšiu dobu uchovať, takže väčšinu úlovku musel nechať napospas vlkom. Na začiatku júla, „spokojný s tým, čo sa naučil počas svojich dvoch mesiacov samotárskeho života v divočine“, sa McCandless rozhodol k návratu medzi ľudí. Ťažko povedať, či v sebe našiel nejakú ústretovosť voči rodičom alebo civilizácií a či trochu povolila aj jeho zatvrdnutosť voči materiálnemu svetu. Každopádne sa oholil, na nohavice prišil nové záplaty, hodil batoh na chrbát a vyrazil k ceste. Lenže okolité prostredie sa od konca apríla dosť zmenilo a miesta, ktoré vtedy ľahko prekonal vďaka snehovej pokrývke, teraz roztopili a v ceste mu stáli rôzne močiare. Tie ešte dokázal obísť, čo však prekonať nedokázal, bola rieka Teklanika. V apríli mu siahala tak po kolená a ľahko ju prebrodil. Kvôli topeniu snehu a ľadovcov sa ale na začiatku júla zmenila v divoký tok s mnohonásobne vyšším objemom vody. V mieste, kde rieku v apríli prekročil, by sa teraz určite utopil a pretože nemal poriadnu mapu, nezistil ani, že ako po prúde, tak proti prúdu neboli príliš ďaleko body, kde by sa na druhú stranu mohol dostať. 

Vystrašený McCandless sa radšej vrátil do autobusu a pokračoval v doterajšom spôsobe života. „Bol vyhladovaný a jeho skromná strava spôsobila, že jeho nepovzbudivo vyzerajúce telo bolo kosť a koža; zdalo sa však, že je v celkom dobrom zdravotnom stave, “ hovorí Krakauer. Do denníka si v tú dobu McCandless zapísal, že šťastie je skutočné len vtedy, ak ho zdieľame s ostatnými. Aj to by mohlo naznačovať určité zmierenie a ochotu opustiť život tuláka. S istotou sa to však nedozvieme nikdy, pretože po 30. júli sa McCandlessovo zdravie zrútilo. Zoslabnutý si nedokázal zaobstarať dosť potravy a na cestu späť už nemal silu.  Posledná McCandlessova fotografia, ktorú urobil krátko pred smrťou, je upokojujúca aj desivá zároveň. Strašne vychudnutý na nej drží ceduľku s nápisom „Prežil som šťastný život a ďakujem Bohu. Zbohom a nech Boh všetkým žehná! “ Smeje sa a jeho oči vyzerajú vyrovnané. Z posledných síl sa potom „vsúkal“ do spacieho vaku, ktorý mu ušila mama, položil sa na lôžko v autobuse a upadol do bezvedomia. Zomrel zrejme 18. augusta 1992, necelých 20 dní pred tým, než skupinka lovcov náhodou objavila jeho telo.

Foto: https://nypost.com/, https://99livenews.com/, https://indianexpress.com/