Vo väčších argentínskych mestách bolo pre vodičov autobusov oveľa jednoduchšie šoférovať, ako vydávať cestovné lístky. Vybrali sme sa po stopách kovových „pokladní“, ktoré ich privádzali do šialenstva.
Schéma poplatkov za služby závisela od zvolenej trasy, pôvodu a cieľa cestujúceho a spôsobu platby. Množstvo rôznych typov lístkov, ktoré platili na linkách rôznych miest Argentíny boli depresívnym prvkom pre každého vodiča, ktorý ich musel vydávať. Ten totiž musel: šoférovať, trhať a štikať lístky (ktoré mali podľa toho, koľko úsekov cestujúci precestuje, takú či onakú farbu / vzor), prijímať peniaze a vydávať drobné, zostavovať „úsekové lístky“, dodržiavať cestovný poriadok atď, atď, atď…
Záťaž na mozgové bunky
Tento stav trval od 40. rokov minulého storočia. Vodiči sa sťažovali na psychické problémy, ktoré ich trápili a ktoré boli bezprostredným dôsledkom konfliktov s cestujúcimi a veľkého počtu nehôd. Zaujímavosťou je, že lístok alebo doklad o zaplatení cestovného nebol vydávaný pri vstupe cestujúceho do vozidla, ale pri jeho výstupe. Z tohto dôvodu mali autobusy koncom 30. rokov 20. storočia v prednej časti interiéru, na čelnom skle, dlhé zrkadlo, ktoré umožňovalo vodičovi autobusu vidieť za jeho chrbát a kontrolovať, kto nastupuje a vystupuje.
V júli 1934 sa v autobusoch začali používať „taxametre“. Boli obrovské, pozostávali z desiatich „vlajok“, ktoré sa zhodovali s kapacitou sedadiel vozidla. Keď cestujúci nastúpil, vodič spustil malú vlajočku a zariadenie vydalo lístok za 10 centov na prvých 4 000 metrov cesty. Pre každý nový úsek rovnakej dĺžky vydal pre daného cestujúceho nový lístok, takže keď cestujúci vystúpil, bolo možné zistiť, koľko musí zaplatiť podľa počtu vydaných lístkov. Pôvodne sa v autobusoch používali predajné „automaty“ na 8 roliek. Úvodzovky preto, lebo ich obsluhovali vodiči. Tí sa takejto práci od samého začiatku bránili. Nebolo im to nič platné a časom „rolky“ v zásobníkoch pribúdali.
Aby vodiči nemuseli vykonávať vyčerpávajúcu prácu pri strihaní a vyberaní lístkov, od roku 1981 sa snažili o inštaláciu automatov na lístky. Rokovalo sa tiež o sprievodcoch, ktorí by túto prácu vykonávali. Spoločnosti, vláda a odbory sa však nedohodli.
Koniec starostí… ?
Napokon v národnom zákone o tranzitnej doprave, ktorý bol vyhlásený v roku 1991, bolo stanovené, že vodiči mestskej osobnej dopravy by mali prestať manipulovať s cestovnými lístkami. V septembri 1992 schválil Sekretariát dopravy uznesením č. 422 technické špecifikácie pre čítačky mincí. Zároveň stanovil termín 30. júna 1993 tak, aby vo všetkých autobusoch bola povinná platba presnou sumou. A to bez ohľadu, či už tam bol alebo nebol nainštalovaný automat. Od 1. januára 1994 mali všetky jednotky počítať s automatmi alebo pomocným personálom na palube, ktorý bol zodpovedný za vydávanie lístkov. Prvý predajný automat bol uvedený do prevádzky 23. decembra 1992.
Foto:
Foto: http://www.busarg.com.ar/, https://fotosdebuenosaires.tumblr.com/ , http://www.revistacolectibondi.com.ar
