Izolácia Kuby od „západného“ sveta po revolúcií mala za následok množstvo doslova tragických momentov. Toto je jeden z nich.
Pred revolúciou Fidela Castra (1959) dovážala Kuba pod silným ekonomickým vplyvom USA všetky druhy vozidiel z Ameriky – vrátane autobusov. Domáci automobilový priemysel prakticky neexistoval. Po revolúcii v rámci obchodných zmlúv zanikol akýkoľvek dovoz z USA. Riešenie sa však našlo. No bolo dosť komplikované. V porevolučnom období sa doviezlo 931autobusov Leyland z Veľkej Británie, 101 španielskych Pegaso a 867 autobusov vyrobených rôznymi východoeurópskymi krajinami, vrátane autobusov Škoda 706RTO z Československa.
Toto sú fotografie autobusov, ktoré nikdy neprišli na Kubu v dôsledku nehody, ktorá sa stala na rieke Temži.
Čo sa vlastne stalo?
Loď Yamashiro Maru sa zrazila s loďou Magdeburg, ktorá prepravovala 42 autobusov určených na Kubu. Z nich iba 28 kusov bolo zachránených a odvezených do Anglicka. Loď, ktorá prepravovala autobusy, bola po havárií narýchlo opravená (so 14 autobusmi stále v jej nákladných priestoroch). Mala byť odtiahnutá do Grécka aj s nákladom. Počas cesty však vypukla veľká búrka, ktorá prinútila posádku k prerušeniu kotvenia v Biskajskom zálive. Tam sa loď druhýkrát potopila. A s ňou bolo týchto 14 autobusov doslova pochovaných. Z 28 zachránených kusov bolo 9 odpredaných do Austrálie, kúpil ich John Busnjak z Nového Južného Walesu. Ďalších 9 autobusov bolo použitých na náhradné diely a 6 bolo prestavaných na karosériu CVI B49D. O osude ďalších sa nevie.
Aj takéto príhody sa stávali pri preprave autobusov cez oceán.
