Človek by mal mať záľuby či koníčky po celý život. Tie ho totiž už od detstva formujú, smerujú jeho energiu správnou cestou, ale tiež napĺňajú jeho život radosťou a dávajú mu zmysel. Miško žije v Banskej Bystrici, má dvanásť rokov a jeho veľkým koníčkom sú autobusy. Presvedčili sme sa o tom počas našej návštevy u neho doma.
V tichej banskobystrickej ulici vo veľkom dome býva s rodinou Miško Hronček. Dohodnuté stretnutie sme mali absolvovať vonku v záhrade pod veľkým altánkom. Ako naschvál práve v ten deň pršalo. A tak nás Miškova maminka pozvala dovnútra rodinného domu.
Detská izba priam dýchala autobusovým životom. Na poličke sme zaregistrovali naozaj zaujímavé knihy o dejinách verejnej dopravy a vozidiel, ktoré už pred sto rokmi zabezpečovali presun osôb z bodu A do bodu B. Pod oknom „parkuje“ pár autobusových modelov, v laptope je otvorená naša stránka sadzv.sk…
„Ja si ju často prezerám“, hovorí Miško: „Baví ma všetko, okolo autobusov a na vašej stránke tam toho je neúrekom.“ Usadí sa na pohovke a keďže vie, že sme tu kvôli rozhovoru, dodá: „Môžete sa pýtať.“
Rozhovor
Nás samozrejme zaujímalo, odkedy ho začali autobusy a svet okolo nich baviť. Nečakali sme, že odpoveď bude tak presná:
„Začalo to 1. júna 2022. Bol Medzinárodný deň detí a miesto vyučovania sme šli so spolužiakmi a pani učiteľkou na návštevu Štátnej opery v Banskej Bystrici. Lepšie povedané, cestovali sme autobusom MHD. Neviem, ako to brali iní, ale pre mňa to bola fantastická jazda. Pamätám si, že to bola linka číslo 21 a tiež to, že sa mi potom nechcelo z autobusu vystúpiť.“
Odvtedy ubehol len rok a pol. Vo vnímaní dospelého je to prakticky krátka doba. Pre dieťa však čas ide iným spôsobom, pretože Miško za pár mesiacov toho stihol naozaj veľa.
Predtým si predsa tiež cestoval autobusmi. Tiež ich stretávaš po cestách v Banskej Bystrici aj v iných mestách. Stalo sa pred rokom niečo špeciálne?
„Väčšinou som videl autobusy len zvonku. Školu mám veľmi blízko, tak tam chodím pešo, alebo sa veziem autom. Určite som sa aj predtým autobusmi zviezol, ale naozaj toho 1. júna som si jazdu vychutnal. Až tak veľmi, že som začal o nich zisťovať viac.“
Miško nás vzápätí ohúril svojimi vedomosťami. Vie, aký autobus jazdí na tej – ktorej linke. Rozlišuje ich podľa typov – krátky, dlhý, kĺbový a navyše vie, kde jazdí Urbanway, Citelis a podobne. Chceli sme vedieť, či sú stredobodom jeho záujmu len banskobystrické autobusy.
„Bol som už aj vo Zvolene, pozrieť si tie nové červené mestské SORky. Veľmi sa mi páčia. Aj to, že sú všetky rovnaké. S logom mesta na červenej karosérii. Už som sa dočítal, že do Zvolena prídu aj autobusy značky Scania a veľmi sa teším, keď sa na ne budem môcť ich pozrieť.“
Na poličke vidíme knihy o autobusoch a trolejbusoch. Čítal si ich? A čo ťa najviac zaujalo?
„Ešte som ich všetky neprečítal. Bavia ma, samozrejme, obrázky, ale aj informácie o rôznych typoch. Dá sa tam dočítať, ktorý autobus je najdlhší, najpoužívanejší, s najsilnejším motorom… A napríklad aj to, ako sa prispôsobujú autobusy potrebám cestujúcich. Veľmi sa mi páčia tie staré autobusy, ktoré mohli previezť len málo cestujúcich, no vyzerali krásne.“
Listujeme spolu v knihách a Miško ukazuje, ktoré typy autobusov sa mu páčia. My mu zas vysvetľujeme, prečo tie najstaršie autobusy mali vpredu „nos“ a prečo sa neskôr začali vyrábať s rovnou prednou časťou.
„Ja viem, že majú autobusy motor vzadu. Lebo keď nimi cestujem, tak ho vzadu počuť, ako vrčí.“
Informácia, že autobusy, vyrábané kedysi dávno boli vlastne nákladné automobily, ktoré mali namiesto ložného priestoru namontovanú kabínu pre cestujúcich, ho trochu prekvapí. Naopak, nás prekvapia Miškove znalosti o autobusoch súčasnosti. Dokonca ich vie pomenovať aj autobusárskym žargónom, ako „baterkáč“ „harmonika“ a podobne. Tak nám napadlo, či náhodou už dnes nerobíme rozhovor s našim budúcim vodičom.
Chcel by si byť, keď vyrastieš, ozajstný autobusár? A na akom autobuse by si chcel jazdiť?
„Áno, chcel by som byť šofér autobusu. Všetky sú pekné a mne by sa najviac páčilo robiť tu v Bystrici na MHD.“
Ale len preto, že sa ti autobusy páčia?
„Určite aj preto, ale páčia sa mi aj uniformy, ktoré majú vodiči oblečené. Rád by som si veľmi rýchlo urobil vodičský preukaz a určite by som chcel vyskúšať, aké je to byť šoférom. Páči sa mi, aké sú vaše autobusy veľké, že vodič má dobrý výhľad. V aute toho tak veľa nevidieť.“
A ešte niečo sa ti na našich autobusoch páči?
Ženy za volantom! (smiech). Ale ony sú v autobusoch vo vnútri. Mne sa to veľmi páči, keď žena šoféruje autobus. Aj tu v Bystrici jazdia, aj vo Zvolene som videl.
Už si bol niekedy v našich garážach?
„Bol, ale iba krátko s ockom. Bolo tam veľa autobusov.“
My sme sa rozhodli, že Miška k našim autobusom zoberieme. Síce bol upršaný deň, ale keď sa človek teší na nejaký nový zážitok, počasie mu náladu nepokazí.
Na súkromnej exkurzii
Slovo dalo slovo a my sme sa zakrátko ocitli na dvore nášho závodu v Banskej Bystrici na Partizánskej ceste, kde po ukončení liniek parkujú autobusy mestskej hromadnej dopravy. Ťažko popísať radosť, ktorá sa Miškovi v tej chvíli zrkadlila v očiach. Prichádza pán garážmajster a otvára niektoré autobusy, aby sme si ich mohli pozrieť zvnútra. Miško už vie, ako sa taký autobus ovláda: „Keď cestujem autobusom, všetko si všímam. Aj to, ktorými gombíkmi sa otvárajú a zatvárajú dvere.“
Putujeme ďalej po parkovisku a pýtame sa, ktorým autobusom by si Miško chcel zajazdiť…
„Kĺbovým!“ odpovie bez rozmýšľania: „Je obrovský a ostatné autá majú pred ním rešpekt. Večer, keď je tma a kĺbové autobusy premávajú cez Bystricu osvetlené, vyzerajú ako veľké žiariace húsenice.„
A tak štartujeme „veľkú húsenicu“. Miško si sadá za volant a vyskúša si točenie volantom, ovládanie smeroviek, dverí aj stieračov. Keďže plyn, spojka a brzda sú pre jeho detské nohy ešte ďaleko, dostaneme nápad. Za volant si sadá náš kolega a Miško pred neho. Ozajstná jazda môže začať. Presúvame sa pomaličky po parkovisku, Miško ovláda volant ako skúsený profesionál. Nezabudne sa dívať do spätných zrkadiel a sem tam zamáva do objektívu nášho fotoaparátu. Pristane mu to.
„Splnil sa mi sen,“ hovorí, keď bezpečne zaparkujeme autobus v rade ostatných vozidiel.
Sme naozaj radi. Tých pár hodín, strávených v Miškovej spoločnosti ubehlo ako voda. Lúčiac sa s ním pred domom mu dávame prísľub, že sa určite ešte stretneme.
„Myslite na veľké veci, ale vychutnávajte si malé radosti,“ povedal dávno ktosi veľmi múdry. Dnes sa to určite podarilo.
„
