Dielne, ktoré sa špecializovali na opravy autobusov, si často vyrábali vlastné vozidlá na mieru. V Maďarsku vykonávala tieto činnosti ústredná dielňa a karosáreň spoločnosti MÁVAUT, ktorá prevádzkovala medzimestskú autobusovú dopravu na vidieku.
Od MAVARTU k MÁVAUTU
Spoločnosť MÁV založila v roku 1927 spoločnosť Maďarská železničná automobilová doprava s. r. o. (MAVART). Šlo v podstate o predchodcu spoločnosti Volán. V roku 1935 po menších organizačných zmenách spoločnosť pokračovala vo svojej činnosti pod názvom Závody automobilovej dopravy Maďarských štátnych železníc (MÁVAUT).
Tento názov sa zachoval po znárodnení v roku 1948 až do roku 1953. V tom čase vznikli regionálne podniky cestnej dopravy (AKÖV). Stalo sa tak zlúčením autobusovej dopravnej spoločnosti MÁVAUT a nákladnej dopravnej spoločnosti TEFU.
Zložitá história
Hlavná opravárenská dielňa spoločnosti MÁVAUT sa nachádzala na námestí Béke. V roku 1951 sa oddelila od spoločnosti MÁVAUT a naďalej pôsobila ako samostatná spoločnosť. V roku 1953 vznikla AKÖV 16 (predchodkyňa AKÖV 20 v Budapešti), ale hlavná dielňa bola pod dohľadom Riaditeľstva automobilového priemyslu až do roku 1958, keď bola opäť centralizovaná. V tomto ťažkom období bola zriadená ďalšia opravárenská základňa na ulici Szabolcs 17 (okrem toho bola malá dielňa v Budíne), ktorá bola v nepretržitej prevádzke až do asanácie oblasti.
Pracovná rozmanitosť
Činnosť oddelenia na ulici Szabolcs zahŕňala: opravu podvozku, lakovanie karosérie, predlakovanie, opravu motora (samostatná dielňa), opravu hnacieho ústrojenstva (prevodovka, diferenciál), opravu podvozku, opravu riadenia, opravu pneumatík. Dielňa na námestí Béke: drobné karosárske práce, montáž motora, renovácia, elektroinštalácia, čalúnenie interiéru, čalúnnická dielňa. Autobusy boli odtiahnuté na trase ulica Szabolcs – cesta Dózsa György – cesta Lehel – námestie Béke. Na Béke tér sa montovali opravené autobusy a opravovala sa väčšina závad, MEO bolo na ulici Szabolcs.
Panoramatické autobusy
Prvé vozidlo MÁVAUT bolo dokončené v roku 1962. Bol to minibus zložený z ťahača a dvoch prívesov, ktorý navrhol László Finta, konštruktér v továrni na autobusy Ikarus. László Finta sa neskôr stal svetoznámym vďaka sérii Ikarus 200.
V roku 1962 boli do prevádzky uvedené dva a v roku 1963 desať minibusov s kapacitou 56 cestujúcich. Premávali najmä v okolí Balatonu a vo viacerých veľkých mestách na vidieku. V roku 1963 boli pre spoločnosť IBUSZ postavené dva futuristicky vyzerajúce panoramatické autobusy s hlavnými jednotkami Ikarus 31, tiež podľa návrhov Fintu. Z jedného autobusu mohli zahraniční turisti obdivovať nádhernú scenériu zákrut Dunaja, z druhého zasa Balatonskú vrchovinu.
Následne bol na základoch nehodou poškodeného autobusu Ikarus 55 postavený uzavretý panoramatický autobus, ktorý navrhli Bélius Béla a Laczi Bálint.
Ikarus 620 a 630 a 180
V roku 1965, keď prevzala licenciu Budapeštianskych autobusových závodov (FAÜ), začala hlavná dielňa vyrábať modelové rady Ikarus 620 a 630. Bolo vyrobených približne 200 týchto autobusov, väčšina z nich s prívesnou časťou vyrobenou v dielni.
V roku 1967 bol experimentálny kĺbový autobus 180 s motorom Leyland na návrh vedenia KPM Transport prestavaný na hotelový autobus. Slúžil pre 12 cestujúcich so spacím priestorom, sprchou a minibarom, ktorý poskytoval plný komfort. Experiment nebol úspešný a čoskoro bol ukončený.
Nasledoval prestavaný panoramatický autobus 557 pre 49 osôb, vybavený magnetofónom a šiestimi reproduktormi, ktorý si objednal IBUSZ a z ktorého bolo postavených niekoľko kusov.
Poschodový
Jedným z najväčších výtvorov dielne bol dvojposchodový autobus, ktorý vznikol v roku 1969 z dvoch Ikarusov 556.
Autobusy boli odovzdané BKV na jeseň 1968. Inžinieri museli vymyslieť, ako túto montáž zabezpečiť, pretože ak by na strechu jednoducho položili druhý autobus, rozrezaný na polovicu, výška by bola 4,8 metra. Výška podlahy 920 mm obmedzovala možnosti a nakoniec sa použil šikovný trik, keď sa v strede v spodnej časti vytvoril vo výške 190 cm „chodník“, ktorý v hornej časti vytvoril 37 cm vysoký výstupok a naň sa priskrutkovali sedadlá s pílovým usporiadaním. Na oboch stranách sa nachádzala ulička vo výške 172 cm, takže na spodnej úrovni zostávalo len 153 cm priestoru, čo však stačilo na sedenie. Autobus s dĺžkou 10 860 mm a výškou 4,24 m mohol prepravovať 36 sediacich a 30 stojacich cestujúcich dolu a 28 sediacich na poschodí, pričom v zadnej časti pri rampe bolo miesto na sedenie pre sprievodcu. 12-tonové monštrum poháňal šesťvalcový dieselový motor Csepel P1-619 s výkonom 180 koní od firmy JÁFI, známy svojou nespoľahlivosťou.
Príliš veľký pre Budapešť
Čoskoro sa ukázalo, že vysoké vozidlo je v Budapešti prakticky nepoužiteľné kvôli rôznym nadzemným vedeniam, takže po krátkej skúšobnej prevádzke bol Ikarus-MÁVAUT zaradený do vozového parku AKÖV č. 12 v Pécsi, kde bol v pravidelnej prevádzke až do leta 1976, hlavne na linkách 20 a 28. Po vyradení z prevádzky ho previezli do rekreačného strediska Volán Balatonvilágos, potom do demontážneho dvora spoločnosti v Cegléde, odkiaľ ho prevzala súkromná osoba. Pred niekoľkými rokmi sa ho Pannon Volán pokúšal kúpiť a zrekonštruovať, ale neúspešne. Osud poschodového autobusu MÁVAUT sa definitívne vyriešil, keď ho spoločnosť Volánbusz kúpila s cieľom zrekonštruovať ho a neskôr prevádzkovať ako nostalgický autobus. V súčasnosti je už zrenovovaný.
Ďalšie expermienty
Prototypy vyrábali aj po príchode rodiny 200: 256, prerobený z diaľkového na miestny autobus. Vyhliadkový autobus postavený z 266 a replika dvojposchodového nostalgického autobusu postavená na podvozku nákladného auta Star.
V lete 1988 písal časopis Autó Motor Magazin o nostalgickom autobuse postavenom spoločnosťou Volánbusz na podvozku nákladného auta Star. Vozidlo sa teraz nachádza na vidieku.
Po zmene režimu sa z dielne stala spoločnosť Volánbusz Járműtechnika Kft, ktorá sa tiež krátko pokúšala vyrábať autobusy, ale v 21. storočí sa jej to nepodarilo.
Ďakujeme Zoltánovi Krepszovi za pomoc.
Fotografie pochádzajú z archívu MÁVAUT v Maďarskom múzeu dopravy a techniky, z vlastnej zbierky múzea, zo zbierky Zoltána Krepsza a zo zbierky Fortepan.
