V časoch zmeny režimu, od 4. decembra 1989 mohli občania ČSSR cestovať do Rakúska len s platným čs. cestovným dokladom a vyplneným štatistickým listom. Otvorenie hraníc prinieslo so sebou závan nečakanej slobody. Ale aj bizarné situácie s „novodobými cestovateľmi“. Poďme po poriadku.
500 „tvrdých“ Kčs
V priebehu Nežnej revolúcie došlo k otvoreniu hraníc s Rakúskom, ktoré symbolizovalo návrat slobody do Československa. A súčasne návrat Čiech a Slovenska do Európy. Už 30. novembra československé úrady pod tlakom verejných protestov zrušili tzv. vycestovacie doložky. Nimi boli dovtedy regulované (a veľmi často ich prostredníctvom úplne znemožňované) cesty na Západ. Po ich zrušení si každý občan mohol ihneď vymeniť až päťsto korún za valuty.
Na tento krok okamžite zareagovalo susedné Rakúsko, ktorého vláda s udalosťami v Československu od začiatku veľmi sympatizovala. Dňa 4. decembra zrušilo vízovú povinnosť pre československých občanov, čím umožnilo Čechom a Slovákom voľný vstup do krajiny. Dokonca boli zavedené dočasné opatrenia, ktoré mali pobyt novým návštevníkom v krajine
uľahčiť. Pre držiteľov československých pasov bola vo Viedni zavedená zvláštna zľava na mestskú hromadnú dopravu, do celého radu múzeí a divadiel mali Čechoslováci vstup zdarma či s výraznou zľavou. V decembri 1989 navštívili Rakúsko státisíce československých občanov. Veľká väčšina z nich len na jediný deň bez nocľahu.
Sklamanie prvého dňa
Prvý deň otvorených hraníc pre turistov z ČSSR bol pre rakúsku stranu sklamaním. V Bergu na colnici čakali na státisícové davy štáby televízie ORF. Spolu s ním tím americkej televíznej spoločnosti NBC. Hranicu v ten deň prekročilo „iba“ tritisíc ľudí. Prišli, videli, odišli… Doma však farbisto porozprávali o „zahnívajúcom západe“, kde na vlastné oči videli veci, na ktoré v socialistickom blahobyte nemali nárok. Zvedavosť je zvedavosť. Netrvalo dlho a začali sa organizovať zájazdy do Rakúska. Autobus naozaj nestál veľa. Veď Viedeň je od Bratislavy „za rohom“.
Slovenská metropola ako jediná z väčších miest vtedajšieho Československa ležala v tesnej blízkosti štátnej hranice so „západnou cudzinou“ – Rakúskom. Na dohľad od bratislavských panelákov na južnom predmestí Petržalky sa nachádzali drôtené ploty a strážne veže prísne strážené československými pohraničníkmi. Táto časť mesta mnohým pripomínala rozdelený nemecký Berlín. Obyvatelia Československa navyše dobre vedeli, že v Rakúsku je štyrikrát vyššia životná úroveň ako v ich krajine a že Rakúšania, s ktorými kedysi tvorili jeden štát a zdieľali jeden osud, sa od roku 1945 tešia zo slobody a demokracie. Obdobie nádejí v časoch Nežnej revolúcie prinieslo so sebou jednoduchú ľudskú zvedavosť – na vlastné oči sa presvedčiť, ako to vyzerá na „západe“. Hraničný priechod do Rakúska bol umiestený niekoľko sto metrov za poslednými panelákmi na predmestí Petržalky. Pre veľkú väčšinu Čechoslovákov tam ešte pred pár dňami „končil svet“.
Na pešo…
Na Deň ľudských práv 10. decembra bratislavská VPN zorganizovala veľký pochod z Bratislavy do najbližšieho rakúskeho mesta Hainburg. Pochod mal symbolizovať fakt, že aj
Čechoslováci – podobne ako Nemci – búrajú „železnú oponu“ a opäť sa spájajú s Európou. V roku 1989 predstavoval priechod cez prísne strážené hranice s obyčajným
cestovným pasom úplne neuveriteľný zážitok. Zážitok len niekoľko dní predtým úplne nemysliteľný. Na slovenskej strane si colníci a vojaci „užívali zábavu“. „Mali sme tu študenta, ktorý chcel do Rakúska cestovať na vkladnú knižku, ďalší na študentský preukaz,“ uviedol pre vtedajší denník Práca náčelník oddelenia pasovej kontroly v Petržalke Jaroslav Paľov. Spomenul aj turistu, ktorý v eufórii prekročil v priebehu dvadsiatich minút štyrikrát hranicu tam a späť, iba kvôli pocitu, že to je skutočne možné.
Tlačová správa
Dňa 6. decembra 1989 vyšla v denníku Práca nasledujúca správa:
„S neskrývaným sklamaním reagovalo Rakúsko na bilanciu pondeľňajšieho „veľkého dňa“, keď mohli občania ČSSR prvýkrát cestovať do Rakúska bez víz. Namiesto očakávaných státisícov, ich prišlo tritisíc. Dvadsaťčlenný štáb rakúskej televízie, ktorý celý deň a noc mrzol pri závorách najfrekventovanejšieho hraničného priechodu Bratislava – Berg sa senzácie v podobe nečakaného frontu áut a autobusov z ČSSR nedočkal. Včerajšie rakúske denníky, ktoré ešte v pondelok predpovedali inváziu Čechoslovákov, plechovú lavínu škodoviek, dopravný chaos vo Viedni a útok na obchody, vidia príčiny nevydarenej premiéry v tom, že veľa občanov ČSSR stále nemá pas, v nedostatku devíz a tiež v tom, že bol pracovný deň. „Naše politické problémy doma sú pre nás dôležitejšie ako nákupy vo Viedni“, poznamenal k tomu na hraniciach redaktorovi Neue Kronen Zeitung jeden z čs. pracujúcich.
Tlač zhodne poukazuje na nevýchodný kurz koruny voči šilingu (100 korún je 21 šilingov) a dodáva, že toto bolo dôvodom, prečo si návštevníci z ČSSR len prezerali výklady a nič nekupovali. Obchodníci vo Viedni sú však optimistickí a veria, že ich kasy začnú zvoniť už túto sobotu, keď budú obchody otvorené až do 17.00.
Začiatok horúčky
Davová psychóza nastala o tri dni neskôr, 9. decembra. Dlhé kolóny áut a autobusov blokujúce bratislavské ulice a dlhé hodiny čakania na colné a pasové vybavenie, to bola každodenná realita. Rakúšania sa na húfy prichádzajúcich turistov z Československa pripravovali po svojom. Novinové správy písali o tom, že od 5. decembra 1989 sú všetky múzeá a galérie v Rakúsku prístupné zadarmo pre všetkých držiteľov čs. pasov. Riaditeľ divadla v Josefstadte Otto Schenk dokonca rezervoval pre čs. turistov prichádzajúcich do Viedne aj časť vstupeniek. Od 8. decembra sa po dohode s rakúskou vládou dočasne zriadil pomocný hraničný priechod Jarovce – Kitsee pri Bratislave. Bol určený výhradne pre občanov ČSSR a fungoval denne od 7.00 do 22.00. Od 10. decembra poskytovali rakúske železnice čs. občanom na svojich tratiach 30 % zľavu z obyčajného cestovného. Od 11. decembra vysielal rakúsky rozhlas osobitnú reláciu v češtine, v ktorej občanov ČSSR informovali o dopravnej situácii na hraniciach, na prístupových cestách do Viedne, kurzoch a otváracom čase bánk.
Rakúsko otvorilo svoje hranice pre bezvízový styk od 4. do 17. decembra 1989. Kým na hraniciach bol v prvé dni relatívny pokoj, inak to vyzeralo v našich mestách pred bankami a cestovnými kanceláriami Čedok, Tatratour a Slovakotur.
Keď nie sú k disúpozícii autobusy
Nápor objednávok na zájazdy do Rakúska zažívali aj vedúci dopravy vo vtedajších závodoch ČSAD. A to nielen v Bratislave a blízkom okolí, ale aj vo vzdialenejších mestách. Pamätníci spomínajú: „Zájazdové autobusy väčšinou fungovali aj ako vozidlá na diaľkových linkách. Keďže okrem škôl si objednávali zájazdy všetci na víkend, vždy sa to dalo skĺbiť tak, aby bol každý spokojný. V prípade návalu objednávok sa zájazdové autobusy pre školákov nahrádzali prímetskými. A toto sa praktizovalo aj pri objednávkach do Viedne. Nastal však problém. Prímestské autobusy mali nízke kufre a navyše plné prachu a náhradných súčiastok, ktoré si spolu s rezervou vozili vodiči v nich pre každý prípad. A aj keď sa vždy hovorilo, že Slováci skôr očumovali výklady zvonku ako by mali niečo rapídne kupovať. Bolo veľa sťažností, že autobus nemal k dispozícii batožinový priestor. Riešilo sa to potom všelijako. Objednávali sa autobusy z roľníckych družstiev, Telovýchovných jednôt a podobne. Nedalo sa inak. Súkromní autobusoví dopravcovia v tej dobe ešte neexistovali.“
Ako s valutami?
V decembri dostali občania ČSSR možnosť jednorazovo si zakúpiť voľne zmeniteľnú menu na rok 1989 v hodnote 500 Kčs na osobu (pre deti do 12 rokov v polovičnej výške). Túto možnosť občania aj náležite využili. Pobočky štátnych bánk niekoľko dní doslova obliehali desaťtisíce ľudí, ktorí tvorili niekoľko sto metrové rady. Predávali sa šilingy a keď sa minuli prišli na rad západonemecké marky a americké doláre. Ku kurzovej cene valút sa pripočítaval 125 % správny poplatok na rozvoj domáceho cestovného ruchu. Za 500 Kčs tak občan ČSSR dostal 88 rakúskych šilingov alebo 40 západonemeckých mariek, či zhruba 22 amerických dolárov. Za predaj valút si banka ešte účtovala 20 korunový manipulačný poplatok. O valutových transakciách sa viedli záznamy v cestovných dokladoch. Jednorazovo sme z krajiny mohli vyviezť devízové prostriedky vo voľne zameniteľných menách v hodnote 1000 Kčs.
A ide sa na západ!
Kolóny áut aj autobusov zo všetkých kútov republiky smerujúce k hraničnému priechodu Petržalka – Berg siahali už od 10. decembra hlboko do centra Bratislavy. Väčšina čs. turistov smerovala do Viedne na známu Mariahilfer Strasse. Autobusy zo Slovenska okupovali voľné plochy pred rakúskou pobočkou spoločnosti IBM, ale aj blízke ulice. Von zo Slovenska sa išlo ľahšie, pretože na otázku colníka či vezieme nejaké valuty sme hrdo odpovedali, že áno. Naspäť to už také jednoduché nebolo. Otázka, či niečo do krajiny dovážame a máme niečo na preclenie, mnohých dostávala do pomykova. A väčšina tvrdila, že nie. Samotní colníci nechceli byť za tých zlých = benevolentne prižmúrili oči. A tak sa v Československu razom objavili tisícky kusov rôznej elektroniky, zariadenia do domácností, hodiniek a iného nedostatkového tovaru. Bolo predsa pred Vianocami a tak kto mohol, nakúpil darčeky, aké dovtedy nikto v rodine nedostal…
Via: tasr.sk, vtedy.sk, archív
