Pre mnohých našincov je zaujímavou informáciou fakt, že od samého počiatku novej éry autobusovej dopravy v Japonsku sa za ich volantmi objavovali ženy. Ich pracovná doba bola oproti mužom značne obmedzená, no domáci ich službu za volantom veľmi vyzdvihovali a mali ich v úcte. Dnes sme sa teda rozhodli venovať japonským ženám – „autobusárkam“ celý článok.
Jošidova doktrína
Poďme však po poriadku. Po porážke Japonska v 2. svetovej vojne nasledovalo obdobie okupácie spojeneckými silami, ale aj obdobie rozsiahlych demokratických reforiem vrátane novej Ústavy Japonska. Ústava, ktorá zakomponovala v článku 9 pacifizmus a výlučne obranný charakter japonskej armády, spolu s Bezpečnostnou zmluvou medzi USA a Japonskom, ktorú obe krajiny podpísali v roku 1951, znamenali orientáciu Japonska na ekonomiku.
V autobusovom priemysle sa rozšírila výroba domácich dieselových autobusov. V roku 1951 sa v Osake objavil prvý autobus, kompletne vyrobený v Japonsku. Vďaka tzv. Jošidovej doktríne (podľa povojnového premiéra Šigeruho Jošidu) sa do 60. rokov japonské hospodárstvo vďaka novým technológiám zotavilo z vojnových škôd a postupne sa dostalo na tretie miesto na svete, čo do objemu produkcie. Krajina bola ťažko zasiahnutá ropnou krízou v 70. rokoch a nasledujúcou celosvetovou recesiou, previedla však základnú reštrukturalizáciu ekonomiky, obnovila svoje členstvo v medzinárodných organizáciách a od toho času pokračuje jej nepretržitý hospodársky rast, ktorý premenil Japonsko na druhú najsilnejšiu svetovú ekonomiku.
Nešťastná II. Svetová…
Keď sa vrátime späť do 50. rokov, respektíve do obdobia ukončenia II. Svetovej vojny, musíme sa pozrieť na štatistiky. V bojoch v Tichomorí prišlo Japonsko o 2 133 915 vojakov. Zahynulo tiež asi 580 000 civilistov. Bola to príliš vysoká obeť. Ale rátajme ďalej. Spojenci celkovo zajali po porážke Japonska asi 5,4 milióna japonských vojakov a 1,8 milióna námorníkov. Na viacerých miestach sa však malé posádky či osamotení japonskí vojaci odmietli vzdať, považujúc správy o kapitulácii za propagandu alebo čosi odporujúce ich presvedčeniu a cti. Ku niektorým sa správa o kapitulácii nikdy nedostala. V priebehu nasledujúcich desiatok rokov boli na ostrovoch v Pacifiku nachádzaní osamotení jednotlivci so zbraňou v ruke. (Posledné skupiny takýchto bojovníkov sa vzdali alebo boli nájdené v 70. rokoch).
Obnova fungovania krajiny
Ak ku všetkým krutostiam vojny prirátame vyhladené mestá Hirošimu a Nagasaki, je jasné, že do vojnou spuštošenej krajiny sa zapojili všetci, čo mali zdravé ruky. Japonci sú odjakživa húževnatý národ, no postavenie žien v tejto krajine vyplývajúce z tradičných hierarchických vzťahov ukazuje dodnes, že nie je rovnocenné s postavením mužov. Podobné to síce bolo aj pred 70. rokmi, no pravda je niekde uprostred. Cudzincom, ktorí nemali šancu nazrieť hlbšie pod pokrievku japonskej kultúry môžu Japonky pripadať vždy ako skromné, poslušné ženy pokorne a zmierene prijímajúce svoj osud poníženej a bezprávnej domácej gazdinky. Opak je pravdou. Japonky sú geniálne strategičky s perfektne vycibrenými schopnosťami urobiť to, čo treba.
A tak v pohnutých povojnových rokoch zastúpili chýbajúcich mužov na mnohých postoch. Vrátane autobusovej dopravy, kde pracovali ako sprievodkyne a tiež ako vodičky. O tom, že sa pre nich stala táto práca poslaním svedčia aj dobové správy, ktoré významne podčiarkovali a s úctou vyzdvihovali „jedinečnosť“ japonských žien za volantom autobusu. Ich fotografie zdobili obálky novín, časopisov a hovorilo sa o nich s veľkou úctou. A tak je tomu dodnes. Poďme si staré i novšie časy pripomenúť niekoľkými fotografiami.
