V časoch, keď Ikarus kraľoval mestským cestám a diaľniciam s pevným povrchom boli dosť ťažko predstaviteľné terénne verzie Ikarusov. Napriek tomu sa niekoľko kusov vyrobilo.

V ére socialistického bloku bola značka Ikarus autobusovou veľmocou. Ikarusy sa dodávali do všetkých krajín RVHP, teda ich bolo možné vidieť takmer v polovici sveta. Nezanedbateľný bol aj export do kapitalistických krajín. Aj napriek dodávkam do Iránu, Egypta či Tunisu skrsla v hlavách maďarských exportérov myšlienka zamerať sa v produkcií autobusov ešte južnejšie. Do vnútrozemskej horúcej Afriky a ak to pôjde, tak aj do Latinskej Ameriky.

Vývoj

Vývoj modelov autobusov schopných prevádzky v drsných terénnych podmienkach, často na nespevnených cestách, sa začal v roku 1975. Program dostal názov ADA, skratka pre trhy (Afrika, Južná Amerika, Ázia) pre terénne autobusy využívajúce časti karosérie zo série 200. Počas návrhu inžinieri zvažovali rôzne možnosti, ako dospieť k optimálnemu riešeniu. Autobusy série ADA boli pôvodne navrhnuté na 8,5 a 10 metrov a táto séria bola experimentálna, takže sa snažili používať čo najviac rovnaké komponenty. Najdôležitejšie konštrukčné kritériá boli: zvýšená tuhosť karosérie, svetlá výška, bočné previsy, dobrá mobilita v teréne a bočné zasklenie vyhovujúce tropickému podnebiu. V raných fázach vývoja, keď bol zostavený rám prvého stroja, sa vzalo do úvahy, že spolu s továrenskými komponentmi sa nainštalujú aj ďalšie komponenty tretích strán. Ikarus sa spočiatku obrátil na Csepel, aby postavil 10m podvozok. Prvý autobus, ktorý bol dokončený pre medzinárodnú výstavu v Budapešti 1976, dostal názov Ikarus 259,00 K1.

Projekt ADA

Autobus Ikarus 259,00 K1 bol prvým typom, vyvinutým v rámci programu ADA (Afrika-Dél-Amerika-Ázsia). Čiže po slovensky Afrika – Južná Amerika – Ázia.

Na vytvorenie pohodlného terénneho autobusu nestačilo vybaviť Ikarus ešte jednou hnacou nápravou a prevodovkou. Vozidlo pre ťažké prevádzkové podmienky je zvyčajne inštalované na pevnom ráme. V prípade Ikarusu bola samotná karoséria autobusu nosná, zváraná zo štvorcových kovových profilov. Pri tomto stave malo zostať aj naďalej. Hlavným problémom sa tak stalo zosilnenie kostry karosérie. Prvý funkčný model bol vyrobený v roku 1976, volal sa Ikarus 259,00 K1.

Ikarus 259,00 K1 prototyp

259,00 K1 navrhnutý v Székesfehérvári a zaujal neobvyklým vzhľadom (rovnaká predná aj zadná strana). Extrémne neobvykle vyzerajúci prototyp prednej časti motora bol postavený na šasi Csepel. Pre tých, ktorí poznali predchádzajúce verzie Ikarusu vyzeral dosť netypicky. Ale samotný dizajn bol údajne do značnej miery zjednotený s produkčnými verziami Ikarusu.

Testy autobusu odhalili veľa nedostatkov, z ktorých najvážnejšia bola výrazná nadváha prednej nápravy. Faktom je, že motor sa premiestnil zo zadu, kde býval dovtedy tradične umiestnený, dopredu. Bol umiestnený v prednom previse a nešťastne bola tiež umiestnená prevodovka. V dôsledku preťaženia sa pohony náprav kazili, planétové reduktory kolies sa rýchlo opotrebovali. Pneumatiky počas záťažových skúšok mizli priamo pred očami. V piesku bol autobus často prednou časťou „zahrabaný“ a pohyboval sa iba spiatočkou.

Ikarus 259.00.K2

V roku 1977 vyvinul Ikarus v spolupráci s autobusovým oddelením AUTÓKUT druhý prototyp, už so vzhľadom, na aký boli všetci zvyknutí. Jediná zmena bola v prospech tuhosti karosérie. Vyriešená tak, že bola „zrezaná“ výška bočných okien. Usporiadanie motora v strede (ako na „harmonikách“) zlepšilo rozloženie hmotnosti pozdĺž osí. Veľmi pôsobivá svetlá výška (380 mm) umožňovala autobusu zdolať kopce aj pri zohľadnení jeho dlhých previsov. Tento samonosný autobus  však mal len tradičný pohon zadných kolies, ale model K1 259,50, ktorý za ním nasledoval, už mal pohon všetkých kolies a bol na tú dobu svetovým unikátom. Všetky samonosné autobusy ADA boli poháňané motormi Rába-MAN.

 

Ikarus 259,50 a ďalšie

Testovanie a zdokonaľovanie prototypu trvalo rok a pol, pri zohľadnení všetkých opráv a upgradov sa objavil Ikarus 259,50. Aj keď v sérii ADA boli väčšinou samonosné autobusy, program zahŕňal aj verzie podvozku s motorom „v nose“. Tak napríklad model na podvozku Ford 250.10.  Alebo 259.20 založený na podvozku Scania – posledné dva podtypy predstavil Ikarus na BNV v roku 1977. Posledným autobusom ADA bol 259,00 K3, vyvinutý v roku 1979 podľa etiópskych potrieb, ktorého hlavnou formálnou črtou bolo hranatejšie telo ako mali ostatní členovia rodiny 200.

Koniec programu ADA

Program ADA bol prerušený na konci 70. rokov, typ 259 sa však naďalej používal. Typové označenie však už neuvádzalo konkrétny typ, ale skôr produktovú radu. Tá v tomto prípade zahŕňala hlavne vysoko odolné podvozkové modely, určené zvyčajne pre trhy v rozvojových krajinách.

Okrem modelov 259 sa v rozvojových krajinách s karosériou série 200 vyrábali aj ďalšie robustné modely Ikarus postavené na rôznych podvozkoch. Napríklad Iveco Ikarus 271 pre Líbyu. Ale v tých prípadoch už nešlo o autobusy ADA a často s nimi nemá nič spoločné ani z hľadiska technického konceptu. V nasledujúcom článku si však pripomenieme aj tieto.

Foto: archív Ikarus