Verte, alebo nie, boli časy, keď každý šesťnásty autobus v Iraku bol značky Ikarus. V dnešnom článku sa prenesieme o 60 rokov späť.
Článok o vozidlách vyvážaných do Iraku sa prvýkrát objavil v čísle 3 časopisu Autó-Motor z roku 1966. Preložili sme ho do slovenčiny:
V posledných rokoch sa rozvíjajúci sa Irak stal jedným z najvýznamnejších zahraničných trhov na Blízkom východe. Európske, americké a ázijské spoločnosti tu vyvíjali horlivú činnosť, aby si zabezpečili umiestnenie svojho tovaru. Krajina, ktorá platila silnou menou a mala obrovský dopyt po dovoze, bola pre každého exportéra mimoriadne atraktívnym partnerom. Nákupy prebiehali bez zbytočných formalít a často za hotovosť, čo z Iraku robilo mimoriadne lákavý cieľ.
To však viedlo k ostrému konkurenčnému boju. Pre obchodníkov nebolo ľahké presadiť sa so špecifickým tovarom na často už nasýtenom trhu. Tento boj bol obzvlášť tvrdý v segmente motorových vozidiel, kde boli zastúpené takmer všetky svetové automobilky. S lákavými predajnými priestormi, neúnavnými agentmi a čoraz výhodnejšími podmienkami pre kupujúcich sa snažili o čo najlepšie výsledky. Niektoré značky, zavedené už roky (ako napríklad Mercedes, Chevrolet), boli mimoriadne žiadané vďaka dobrým skúsenostiam a spoľahlivým dodávkam náhradných dielov.
Maďarská stopa v Iraku: Ikarus a Csepel
Maďarská spoločnosť Mogürt dodávala do Iraku v predchádzajúcich rokoch tiež vozidlá maďarskej výroby, najmä autobusy. Počet prevádzkovaných autobusov Ikarus sa tu blížil k stovke, okrem toho po krajine jazdilo aj niekoľko nákladných vozidiel Csepel na prepravu cementu a čističov vody.
Hoci sa toto množstvo na prvý pohľad nemusí zdať veľké, v Iraku v tom čase niesol značku Ikarus približne každý šestnásty autobus. Maďarské autobusy museli súťažiť s gigantmi ako Mercedes, Volvo, Scania Vabis, AEC, Chevrolet, Dodge, Magirus a jeho „súrodenec“ NASR, montovaný v Zjednotenej arabskej republike. Tieto značky mali buď desaťročia skúseností na trhu, alebo boli špeciálne upravené pre miestne podmienky.
V tom čase hralo v Iraku dôležitú rolu cestné vozidlo. Cestná sieť zabezpečovala väčšinu osobnej a nákladnej dopravy, keďže železnice sa len nedávno začali rozvíjať, vnútrozemské vodné cesty neboli splavné a letecká nákladná doprava mala obmedzenú kapacitu.
Rôzne modely pre rôzne potreby
Vozidlá Ikarus dodané do Iraku boli nasadené v troch hlavných regiónoch:
- Ikarus 620: Premávali v mestských službách v Kirkuku na severe krajiny a tiež v Bagdade.
- Ikarus 31: Slúžili na prepravu pracovníkov a úradníkov v prístave Basra na juhu.
- Ikarus 311: V posledných rokoch sa objavovali aj súkromné vozidlá, ktoré si kúpili menší podnikatelia a dopravcovia. Tieto autobusy boli určené na dlhé trasy, vybavené pohodlnými „leteckými sedadlami“ s nastaviteľnými operadlami, chladničkou, vetraním, umývadlom a rádiom.
Zatiaľ čo mestské autobusy Ikarus 620 v Kirkuku premávali klasickým spôsobom, súkromné Ikarusy 311 jazdili na extrémne dlhé vzdialenosti – do hlavných miest Sýrie (Damask, 860 km), Jordánska (Ammán, 890 km), Libanonu (Bejrút, 1000 km) a dokonca aj do saudskej Mekky (2350 km), kam vozili moslimských pútnikov. Tieto cesty boli najvýnosnejšie, pretože majitelia autobusov poskytovali cestujúcim aj kompletnú stravu.
Klimatické a technické výzvy
Irak kládol na vozidlá extrémne nároky, najmä pre klimatické podmienky. Leto trvalo v podstate osem mesiacov a od apríla do novembra prakticky nepršalo, čo spôsobovalo mimoriadne prašné a znečistené ovzdušie. Z tohto dôvodu sa pri prvej revízii po dodaní demontovali z motorov termostaty a odstraňovali sa rošty pred chladičom – každá dodatočná chladiaca plocha bola v spaľujúcich horúčavách nevyhnutná.
Ďalším problémom bolo agresívne, no relatívne zručné vedenie miestnych vodičov, ktorí boli zvyknutí na silné americké motory. Považovali za najväčšiu hanbu, ak ich predbehlo iné vozidlo, čo viedlo k mnohým nehodám a k predčasnému opotrebovaniu autobusov. Niektorí vodiči sa dokonca snažili zvýšiť výkon motora úpravou otáčok. Hoci vozidlo bolo rýchlejšie, motor sa rýchlo zničil.
Súčasťou problému bola aj zanedbaná údržba. Majitelia autobusov nechceli strácať čas a peniaze na údržbu a opravy, čo viedlo k zlému stavu vozidiel. Našťastie, maďarské vozidlá mali v Bagdade stálu pobočku so servisom, kde pod vedením maďarských špecialistov prebiehali opravy a údržba. Zároveň sa trvalo na školení miestnych mechanikov.
Napriek všetkým ťažkostiam bola maďarská prítomnosť na irackom trhu úspešná. Vďaka kvalitným produktom a stálou podporou sa Ikarusu podarilo získať si dôveru a zabezpečiť si miesto v silnej medzinárodnej konkurencii.
Via: Autó-motor
