Dnes sa opäť ponoríme do histórie autobusovej značky Ikarus. Značky, ktorá dobyla polovicu sveta. Našou zastávkou je Alžírsko.
Portál Polaris blog a jeho redaktor lkukla doslova prevracajú archívy, aby z nich vytiahli stratené informácie z histórie autobusov značky Ikarus. Aj vďaka ich obrovskému úsiliu vám dnes môžeme priniesť nasledujúci článok.
Dohoda s Alžírskom
Hospodárska spolupráca medzi Maďarskom a Alžírskom bola založená na Dohode o hospodárskej, vedeckej a technickej spolupráci uzavretej v roku 1964. Vďaka nej dynamicky rástol obchodný obrat z 37,5 milióna USD v roku 1976 na 86,4 milióna USD v roku 1981. Z toho maďarské vývozné výrobky predstavovali 79,2 milióna USD. Podiel strojárskych výrobkov na maďarskom vývoze predstavoval približne 40 %, zatiaľ čo väčšinu dovozu tvorili poľnohospodárske výrobky a fosfáty.
Autobusová ponuka
Maďarský automobilový priemysel zastúpený spoločnosťou Mogürt však dosiahol na alžírskom trhu do roku 1981 len skromné výsledky, najmä prostredníctvom predaja servisných zariadení: v roku 1980 bola podpísaná zmluva v hodnote 1,26 milióna USD so spoločnosťou Sonatrach (alžírska národná ropná spoločnosť, v súčasnosti najväčšia africká spoločnosť so 154 dcérskymi spoločnosťami) na dodávku 60 čerpacích staníc. Pokusy o samostatný predaj vozidiel boli neúspešné až do roku 1982. Vtedy duo Mogürt-Ikarus ponúklo africkej krajine diaľkový autobus Ikarus 256 a v roku 1980 prímestský autobus Ikarus 260.
S Renaultom
V roku 1981 bol dodaný demonštračný exemplár typu 256 a vozidlo typu 260. Na základe skúseností získaných počas tejto demonštrácie bolo v roku 1982 dodané ďalšie vozidlo na testovanie. Žiadny z modelov však nespĺňal požadované podmienky: výkon motora sa ukázal ako nedostatočný. Pri rokovaniach sa prejavilo aj naliehanie technických riadiacich pracovníkov na strednej úrovni riadenia na francúzsku technickú kultúru a francúzsky pôvod vozidiel.
V roku 1981 sa v spolupráci s Renaultom, ktorý sa už predtým úspešne uchádzal o karosérie maďarského výrobcu, úspešne zúčastnili na tendri organizovanom spoločnosťou SONACOME a v júni 1982 bola podpísaná zmluva na 600 karosérií Ikarus 543 namontovaných na podvozkoch Renault v hodnote 28,2 milióna FRF. Podľa podmienok dohody mala továreň v Székesfehérvári namontovať na podvozky Renault (R.V.I. – Renault Véhicules Industriels) karosérie a hotové autobusy mala predávať spoločnosť R.V.I.
SONACOME
SONACOME /Société Nationale de Construction Mécanique/ bola založená v roku 1967. Je najväčšia priemyselná spoločnosť v Alžírsku, ktorá okrem výroby autobusov, nákladných vozidiel a poľnohospodárskych strojov dováža aj vozidlá. SNVI (Société Nationale des Véhicules Industriels). Tiež jedna z troch hlavných divízií spoločnosti, je zodpovedná za výrobu vozidiel s užitočnou hmotnosťou nad 1,5 tony a za činnosti súvisiace s dovozom a vývozom vozidiel.
V tom čase bola centrom tohto odvetvia najväčšia a najmodernejšia jednotka skupiny, priemyselný komplex v Ruiba. Ten sa špecializoval na výrobu ťažkých vozidiel. Areál s rozlohou 300 hektárov, bol vybudovaný s investíciou jednej miliardy dinárov. Mal vlastnú zlieváreň, lejáreň, nástrojáreň a strojáreň, montážnu a karosársku dielňu. Závod kedysi založila spoločnosť Berliet. Po znárodnení v roku 1970 bola spoločnosť R.V.I. poverená zavádzaním výrobných technológií, školením miestnych pracovníkov a dohľadom nad výrobou.
Výzva pre Székesfehérvár
Pôvodný plán bol dodať niektoré vozidlá v roku podpisu zmluvy, ale kvôli oneskoreniu pri montáži prototypu bolo potrebné dodávky presunúť na iný termín. Podľa zmluvy mal byť prototyp dokončený v druhej polovici augusta, aby sa mohol začiatkom septembra otestovať v Maďarsku. Potom by nasledoval mesiac testov a kontrol vo Francúzsku, aby už nebolo potrebné opakovať testy v Alžírsku. Do konca roka bolo potrebné dokončiť 200 autobusov. To predstavovalo pre závod Székesfehérvár veľkú výzvu z hľadiska návrhu, dokumentácie a výroby komponentov pre nový dizajn. A tiež zmien výrobného programu v priebehu roka.
Napriek krátkemu termínu a oneskoreniu prototypov dodal maďarský výrobca prvých 120 autobusov (vrátane výroby troch sérií „0“) do konca roka. Teda do šiestich mesiacov od podpísania zmluvy. No dodávka autobusov, za ktorú bola zodpovedná spoločnosť Reanult, sa oneskorila až do začiatku nasledujúceho roka. Kompletné autobusy preto dodala a vyviezla spoločnosť R.V.I., ktorá má zmluvný vzťah s alžírskou stranou.
Väzby Renaultu
Francúzski výrobcovia vozidiel si vybudovali svoje silné a trvalé postavenie na trhu čiastočne počas koloniálneho obdobia, keď si osvojili nové technológie, zručnosti a podmienky.
Renault mal najsilnejšie väzby s alžírskym automobilovým trhom a priemyslom. V roku 1981 dodal do Alžírska 2 262 vozidiel vrátane 996 autobusov.
Spoločnosť Berliet založila v roku 1957 v Alžírsku montážny závod, ktorý v roku 1970 odkúpila vláda. Práve v tomto závode bol vybudovaný priemysel nákladných vozidiel a autobusov v krajine, na ktorom sa aktívne podieľala spoločnosť R.V.I.
Takmer ako Avia
Okrem toho rozvoj spoločnosti R.V.I. uľahčilo vytvorenie francúzsko-alžírskeho obchodu so zemným plynom. Zemný plyn bol do značnej miery kompenzovaný prepravou francúzskych výrobkov. Dodávka 600 maďarských autobusov spoločnosťou R.V.I. mohla byť tiež spojená s týmto obchodom s francúzskym plynom. Pravdepodobne ako súčasť kompenzácie za zmluvu uzavretú v roku 1982 na dodávku 4 700 úžitkových vozidiel. Podobné dôvody zohrali úlohu pri prenikaní japonských a talianskych automobilov na alžírsky trh.
Táto objednávka na 600 vozidiel, najmä preto, že nebola z rubľového trhu, bola významným míľnikom v histórii modelu 543, z ktorého sa približne 110 predalo v Československu a niekoľko v Maďarsku. Verzia 543.16 sa svojou príbuznosťou s podvozkami Renault a Avia a vysokou mierou totožnosti s karosériou výrazne podobala aj na československé modely. Najvýraznejším rozdielom boli troje dvere – dvoje pravých dverí pre cestujúcich a jedny ľavé dvere pre vodiča – v porovnaní s verziami 543.00/543.20 a 543.24, ktoré mali jedny dvere pre cestujúcich. To malo za následok aj zmenu veľkosti a počtu okien.
Niekoľko technických dát
Čo bolo ďalej?
Na základe výsledkov skúšobnej prevádzky alžírsky zákazník plánoval aj dodatočnú objednávku na 1 000 kusov, ale tento obchod sa, žiaľ, neskôr nerealizoval. Bola tu nádej na ďalší obchod. Spoločnosť MOGÜRT viedla pokročilé rokovania o údržbe a servise jednotky, ako aj o spolupráci so spoločnosťou SONACOME pri organizovaní výroby karosérií pre závod Tiaret na alžírskom podvozku.
Ďalšiemu predaju bránila skutočnosť, že výmenný kurz forintu a francúzskeho franku sťažoval spoločnosti Renault predloženie výhodnejšej ponuky, než akú ponúkali francúzski výrobcovia nadstavieb. Maďarská strana robila všetko pre to, aby si od francúzskeho výrobcu zabezpečila objednávky, najmä na midi autobusy, na potenciálnych trhoch, ako sú Tunis, Alžírsko a Angola.
Výsledkom týchto snáh bola v roku 1983 jednodverová verzia karosérie Renault PSG 4 s podvozkom 543 pod číslom 543.17, ktorá bola okrem iného predstavená v Angole v roku 1985.
Ďalšia dodávka do Alžírska sa však uskutočnila až o 10 rokov neskôr, keď sa v spolupráci so spoločnosťou Renault predali 2 autobusy Ikarus 546.
Zdroj: lkukla / Polaris blog
