Na jarnom veľtrhu v Budapešti v roku 1976 bol predstavený turistický model autobusu Ikarus 254, ktorého vnútorné riešenie a vonkajšie línie zaujali laikov aj odborníkov natoľko, že neváhali o ňom hovoriť ako o superluxusnom autobuse.
Samotné vozidlo bolo 3, 74 metrov vysoké a 12 metrov dlhé. Počet miest na sedenie sa pohyboval od 36 – 46 v závislosti od montáže interiérových vychytávok, akými boli napríklad WC a bar s chladničkou. Okrem toho sa v interiéri nachádzali uzamkýnateľné boxy pre príručnú batožinu cestujúcich a tiež lampy na čítanie či nastaviteľné prieduchy klimatizácie. Motor mal výkon 220 „koní“, no na vývoz do NDR sa vyrobili dva kusy so silnejším motorom (275 „koní“).
Vyrobilo sa len 6 kusov
Impozantne vyzerajúci Ikarus 254, ktorý predstavoval vrchol „rodiny“ 200, ako luxusný autobus so zvýšenou podlahou bol prakticky prechodom medzi modelmi série 200 na dlhé vzdialenosti a novšími nástupcami 300. Prvý experimentálny prototyp autobusu, ktorý navrhli Gyula Kumor a György Rapcsák a síce Ikarus 254.K1, bola prvýkrát predstavený na na jar 1976 a prototyp 254.P1, bol predstavený medzinárodnému publiku a debutoval v Nice v roku 1977, kde bola novinka maďarského výrobcu autobusov ocenená odbornou cenou.
Maďarský turistický autobus, ktorý v tom čase konkuroval špičkovým modelom zahraničných značiek, sa nikdy nevyrábal v sérii, pretože továreň Ikarus sa rozhodla vyvinúť modernejšiu modelovú rodinu, takže okrem dvoch vozidiel pre NDR a dvoch prototypov (K1 a P1) + dvoch kusov pre domáci trh sa ich viac nevyrobilo.
Inovatívne riešená karoséria
Ikarus prvýkrát použil na tento typ autobusu lepené bočné zasklenie (celé sklo bolo tónované, aby absorbovalo teplo a svetlo), ktoré zvládalo 35-40% namáhania v rámovej štruktúre. Na všetkých šesť vyrobených autobusov bola nainštalovaná klimatizácia Thermo King s chladiacou kapacitou 24 kW. Kompresor klimatizácie bol poháňaný samostatným dieselovým motorom inštalovaným pod podlahou vpravo za prednou nápravou. Dvere pre cestujúcich boli ovládané ručne, druhé dvere mali zapustené prevedenie, ktoré bolo v tom čase tiež novinkou. V prípade 254.K1 boli druhé dvere zavesené priamo v okennej tabuli (viď obrázok hore).
Nové bezpečnostné prvky
Ikarus bol prvým, ktorý využil skúsenosti získané pri výstavbe autobusu Ikarus 270 (predstavený na veľtrhu v roku 1975) a technické a bezpečnostné riešenia testoval na modeli 254. Bolo to napríklad v prípade zvýšenej úrovne podlahy, čo bolo dôležité aj v systéme bezpečnosti, pretože okrem väčšieho batožinového priestoru boli cestujúci nad rovinou kolíznej zóny, tj neboli by ovplyvnení priamymi účinkami nárazu v prípade bočného nárazu. Pevnosť karosérie automobilu, podobne ako v prípade 270, sa zvýšila pomocou tzv. rámov proti prevráteniu.
Luxus v každom smere
Autobus mal zväčšený batožinový priestor s maximálnou veľkosťou 7,7 metrov kubických. Pri otváraní kufrov sa tieto nemuseli otáčať okolo jednej osi, ale otvárali sa smerom nahor rovnobežne s rovinou bočných stien – toto riešenie je stále rysom dnešných turistických autobusov. Model 254 bol vybavený všetkými doplnkami, ktoré boli v tom čase na takýchto exkluzívnych vozidlách bežné – napríklad barový pult, chladnička, toaleta, namontované opierky hlavy, samostatne prepínateľné reproduktory, oddelené uzamykateľné batožinové priestory v priestore pre cestujúcich boli napríklad lampičky na čítanie.
Nakoniec sa nevyrábal
Ďalší vývoj modelu 254 bol vytlačený do úzadia začiatkom osemdesiatych rokov z dôvodov, ktoré sme spomenuli v úvode, takže nakoniec sa jeho sériová výroba nekonala aj napriek tomu, že domáce spoločnosti Volán sa vážne zaujímali o typ vhodný pre zahraničné cesty. Neskôr údajne vedenie podniku Ikarus uznalo, že to bola chyba.
