Dnes poputujeme v čase a priestore do krajiny, ktorá je od nás vzdialená vzdušnou čiarou 9000 kilometrov. Spracovali sme v krátkosti históriu japonskej autobusovej dopravy. Ponúkame vám 1. časť príbehu.
Autobusy sú dnes v Japonsku považované za základný spôsob dopravy. V Krajine vychádzajúceho slnka to však s autobusmi vždy ružové nebolo a história takejto dopravy je plná zaujímavých míľnikov.
Deň autobusov
20. septembra 1903 spoločnosť Nishi Shokai začala s prevádzkou veľkokapacitného osobného automobilu medzi stanicou Horikawa-Nakadori-Shichijo a Horikawa-Nakadori-Gion v Kjóte. Hovorí sa, že tento deň, ktorý sa neskôr zmenil na „Deň autobusov“, je zároveň historickým začiatkom japonskej autobusovej dopravy.
Obdobie Meiji
Takzvaná éra Meiji (Mejdži) bola obdobím prekážok. Vtedy boli vozidlá a benzín drahé, dane boli vysoké, cesty boli zlé a vodiči boli nezrelí, takže bolo ťažké pokračovať v plnom rozsahu v rozvoji verejnej dopravy. Problémom bola tiež vysoká poruchovosť „autobusov“ – v úvodzovkách preto, že sa stále jednalo o upravené osobné automobily, ktoré mali zväčšený priestor aj počet sedadiel pre cestujúcich.
Obdobie Taisho
V období Taisho sa zvýšila spoľahlivosť automobilov a prevádzka autobusov začala na celoštátnej úrovni opäť s využitím malých osobných automobilov s niekoľkými cestujúcimi. V Tokiu bola ako prvá postavená elektrická trať Keio v roku 1913 medzi Sasazuka a Šinjuku a medzi Chofu a Fuchu do Kokubunji. Potom sa v roku 1923 rozhodlo o otvorení spoločného tokijského dopravného podniku ako mestského podniku.
V období Taisho sa zvýšila spoľahlivosť automobilov a prevádzka autobusov začala na celoštátnej úrovni opäť s využitím malých osobných automobilov s niekoľkými cestujúcimi.
Obdobie Showa
Rýchly rozvoj autobusovej dopravy vyvolalo zemetrasenie Great Kanto, 1. septembra 1923. V meste Tokio bolo namiesto ťažko poškodenej električkovej siete zavedených ako dočasné opatrenie viac ako 800 autobusov. Podnikanie v oblasti autobusovej dopravy, ktoré prosperovalo na celoštátnej úrovni v období Taisho, získalo na dynamike dokonca aj v dobe Showa a opakovane sa vyvíjalo ako hlavný dopravný systém v regióne, zatiaľ čo prevádzkovatelia sa opakovane spájali a integrovali.
V roku 1930 medzi Okazaki a Tajimi začali pracovať „ministerské vozidlá“ (autobusy JNR) priamo prevádzkované ministerstvom železníc. Nasledujúci rok sa autobusové linky rozšírili. Autobusy premávali najprv medzi Mitajiri (dnes Hofu) a Yamaguchi a potom sa trasa rozšírila po celej krajine.
V roku 1929 dosiahol celoštátny počet autobusových dopravcov 3 700 a počet vozidiel presiahol 16 000. Zhruba v tomto čase otvorila mesto Osaka autobusovú dopravu a v Kjóte začal po prvýkrát premávať trolejbus medzi mestami Shijo Omiya a Nishioji Shijo.
Prichádza vojnové obdobie
V druhej polovici tridsiatych rokov minulého storočia bol v Japonsku vyhlásený vojnový stav ( v roku 1937 vypukla takzvaná Druhá Čínsko-japonská vojna ). Podniky, ktoré nespĺňali normy zákona o obchodných automobiloch, ktoré boli prijaté v roku 1933, vstúpili do zastrešenia väčších podnikov. Popri tom pokračovala integrácia verejnej dopravy. Cieľom zákona o koordinácii podnikania v pozemnej doprave prijatého v roku 1938 bolo odstrániť konkurentov a regulovať dopravu integrovanými operátormi v každom regióne. Toto bolo zrejme najdôkladnejšou podporou verejnej dopravy v tom čase na svete.
Lenže do toho vypukla II. svetová vojna. V roku 1941 Japonsko napadlo i Spojené štáty americké a britské a holandské kolónie a táto najkrutejšia vojna skončila až kapituláciou japonských vojsk v septembri 1945.
Pokračovanie čoskoro….
Za pomoc a skvelé fotografie ďakujeme portálu 日本のバスのあけぼの – bus.or.jp
