V súvislosti s rastúcimi požiadavkami veľkých sovietskych miest na priestranné autobusy a nemožnosťou ďalšieho zvýšenia paralelnej výroby autobusov v závode ZIL experimentovali so špeciálnou súpravou.
Z dôvodu zvýšenia výroby nákladných vozidiel v rokoch 1959-1960 vedenie závodu ZIL zadalo konštruktérom úlohu pripraviť za autobus ZIL-158 vlečku, na výrobu ktorej by nebolo treba kompletne meniť výrobný program a ktorá by bola dostatočne priestranná pre zvýšenie kapacity cestujúcich. Tak vznikol príves Aremkuz-2PN-4 , ktorý bol hovorovo nazvaný племянник , čiže po slovensky synovec. Dnes by sa možno ujalo iné meno – klon
ZIL-158 + Aremkuz-2PN-4 (ЗИЛ-158+Аремкуз-2ПН-4) – autobusový synovec bez motora
Keď sa pozorne zadívate na obrázky celej súpravy, zistíte, že príves bol vlastne založený na skrátení karosérie autobusu ZIL 158 a to tak, že zadné dvere sa namontovali pred zadnú nápravu a predná časť sa posunula dozadu. Vznikol tak zaujímavý model s dvojicou dverí tesne vedľa seba. Práve kvôli podobe so samotným autobusom nazvali ľudovo príves rodinným menom – synovec.
Po roku 1959 prešla výroba autobusov ZIL 158 zo závodu ZIL do do autobusového závodu Likinsky – LiAZ. Továreň ZIL sa špecializovala už len na výrobu nákladných automobilov. Názov autobusu sa však nezmenil.
Vozidlá ZIL-158 sa používali takmer vo všetkých častiach ZSSR. Autobus bol pozoruhodný kvôli problémom s rýchlym opotrebovaním rámu a tela, kvôli ktorým jeho životnosť nepresiahla 8-10 rokov. S príchodom autobusov LiAZ-677 boli autobusy ZIL-158 postupne vyradené z prevádzky. Ich masívne odpisovanie sa začalo v druhej polovici 70. rokov. V Moskve boli tieto autobusy odstránené z trás v roku 1976, v Minsku v roku 1977, v Leningrade v roku 1978. Posledné autobusy tohto typu v ZSSR boli odstránené z trás začiatkom 80. rokov. V Moskve dominovali autobusové flotily ZIL-158 a 158V od konca 50-tych rokov do roku 1974 a posledné vozidlá boli vyradené z prevádzky v roku 1978. V niektorých mestách Sovietskeho zväzu pokračovala prevádzka ZIL-158V ešte začiatkom 80. rokov.
Vráťme sa k prívesu
Tak ako pri samotnom autobuse, aj v prívese s dvoma štvorkrídlovými dverami pre cestujúcich sa na rozdiel od moderných autobusov tieto neotvárali dovnútra, ale smerom von, čo spôsobovalo veľa sťažností cestujúcich v nepriaznivom počasí, pretože pri nastupovaní a vystupovaní boli dvere špinavé a nech robil človek čokoľvek, takmer vždy na 100% hrozilo, že si zašpiní oblečenie.
Ďalšie sťažnosti prichádzali na nekomfortné a tvrdé sedadlá, v ktorých si údajne človek počas jazdy po hrboľatom teréne cítil všetky kosti. Príves bol v prevádzke nespoľahlivý, pri rozjazde sa „vrtel“.
A, samozrejme, s nástupom zimy mnohým vadil chlad. Aremkuz sa tak ďalej nevyrábal. Dohromady opustilo brány továrne len jeho 50 kusov. Autobusy ZIL-158 brázdili cesty ZSSR ešte dlhé roky.
Foto: drive2.ru
