V histórii dopravy existuje mnoho „slepých uličiek“, ktoré však vo svojej dobe predstavovali vrchol vizionárstva. Jedným z najpozoruhodnejších projektov 30. rokov 20. storočia bol Evans‘ Auto-Railer. V čase, keď železnice krvácali pod náporom rozvíjajúcej sa automobilovej dopravy, prišiel Edward S. Evans s riešením, ktoré malo spojiť oba svety.
Uprostred Veľkej hospodárskej krízy čelili americké železničné spoločnosti existenčnej hrozbe. Cestujúci aj náklad sa presúvali na cesty. Evans Products Company z Detroitu, vedená vynálezcom a podnikateľom Edwardom S. Evansom, predstavila v roku 1935 koncept, ktorý sľuboval revolúciu: vozidlo, ktoré nepotrebuje prekladisko. My sme o ňom písali dávnejšie v tomto článku. Máme však nové informácie, ktoré vám prinášame:
Technický koncept: Dualita v pohybe
Základnou filozofiou Auto-Raileru bola maximálna flexibilita. Nešlo o vlak, ktorý vie jazdiť po ceste, ale skôr o upravený autobus alebo nákladiak, ktorý dokáže využiť železničnú infraštruktúru.
Mechanizmus premeny
Kľúčom k úspechu bol hydraulicky ovládaný systém prídavných oceľových kolies s prírubami.
- Na ceste: Oceľové kolesá boli zdvihnuté a vozidlo sa správalo ako bežný nákladný automobil alebo autobus na gumených pneumatikách.
- Na koľajniciach: Vodič zastavil nad priecestím, pomocou hydrauliky spustil oceľové kolesá, ktoré vozidlo vycentrovali na koľajniciach.
- Pohon: Fascinujúce bolo, že hnacia sila sa na koľajnice neprenášala cez oceľové kolesá, ale cez vnútorné gumené pneumatiky, ktoré ostali v kontakte s hlavou koľajnice. To zabezpečovalo lepšiu trakciu a tichšiu jazdu.
Praktické nasadenie: Experiment Arlington & Fairfax
Najslávnejšia kapitola Auto-Raileru sa začala písať v roku 1936 vo Virgínii. Železničná spoločnosť Arlington & Fairfax Auto Railway (A&F) bola na pokraji bankrotu. Evans kúpil túto dráhu a nahradil ťažké, neefektívne električky flotilou svojich Auto-Railerov.
| Parameter | Špecifikácia (Model 1936) |
| Podvozok | Upravený Chevrolet / Dodge |
| Motor | Radový 6-valec |
| Kapacita | 22 – 27 osôb |
| Max. rýchlosť | Cca 100 km/h (na koľajniciach) |
| Prechod | Cesta -> Koľaje za menej ako 60 sekúnd |
Cestujúci si túto službu obľúbili. Autobus ich vyzdvihol v rezidenčnej štvrti, „naskočil“ na koľajnice mimo mesta, aby sa vyhol zápcham, a následne ich vysadil priamo v centre Washingtonu, D.C.
Prečo sa „Blesk z Detroitu“ nepresadil?
Napriek nesporným výhodám Auto-Railer narazil na nečakané bariéry, ktoré neboli technického charakteru:
- Regulačné vojny: Prevádzkovatelia mestských autobusov vo Washingtone zúrivo bojovali proti tomu, aby Auto-Railer mohol využívať ich zastávky. Legislatívne spory trvali roky.
- Údržba: Kombinácia dvoch sád kolies zvyšovala nároky na servis a hmotnosť vozidla, čo znižovalo efektivitu paliva na bežných cestách.
- Vojna a pneumatiky: Vypuknutie druhej svetovej vojny prinieslo prídelový systém na gumu. Keďže Auto-Railer sa spoliehal na pneumatiky aj na koľajniciach, jeho prevádzka sa stala neúnosne drahá.
„Auto-Railer je chýbajúcim článkom v evolúcii dopravy. Je to chameleón, ktorý však v džungli byrokracie nenašiel dostatok potravy na prežitie.“ – Dobová reflexia vtedajšej tlače.
Historický odkaz
Hoci Evansova vízia masovej dopravy zanikla koncom 40. rokov, technológia Auto-Raileru prežila v inej forme. Dnes ju poznáme ako Hi-Rail vozidlá – žlté servisné nákladiaky, ktoré vidíte na koľajniciach pri opravách tratí. Tie sú priamymi technologickými potomkami Evansovho sna.
Jeden z mála dochovaných kusov, zrenovovaný do pôvodnej strieborno-červenej farby, sa dnes nachádza v National Capital Trolley Museum v Marylande ako pripomienka doby, kedy sme verili, že vlaky a autá môžu byť jedno a to isté.
Foto: www.macsmotorcitygarage.com, theoldmotor.com
