Ariel Rocha je jedným z tých „ex futbalistov“, ktorí vyčnievajú z davu. Bol futbalovým brankárom v argentínskej prvej divízii a robil to vo veľkom štýle, s dresom Independiente, ktorého sa stal kapitánom. Robil to dlhé roky a jedného dňa sa z ničoho nič rozhodol, že už nechce hrať. Odišiel z futbalového kolotoča. Možno preto, že to, čo zažil, hoci ho to bavilo, ho aj znechutilo a predovšetkým mal pred sebou novú cestu: autobusy.
V súčasnosti má bývalý brankár Nueva Chicago, Ferro, Arsenal a Independiente na starosti logistiku spoločnosti „La Colorada“. Je prakticky srdcom toho, čo sa deje v rámci autobusovej linky 178. Cestu z Pompejí do Florencia Varela pozná naspamäť.
Remeslo po otcovi
„Môj otec Chiche bol vodič autobusu a neskôr sa mu podarilo stať sa súčasťou vedenia „La Colorada“. Mám z tejto spoločnosti skvelý pocit. Zlé riadenie ma motivovalo prevziať vedenie a našťastie sa nám darí,“ hovorí Ariel a dodáva: „Môj otec ma ovplyvnil v láske k dopravným prostriedkom a zvlášť k autobusom.“
Vo svojich 49 rokoch rád rozpráva o futbale, no jeho športové zvyky mu v žiadnom prípade nechýbajú.
„Keď som prestal hrať, v sezóne 2004/2005 som sa rozhodol naplno venovať doprave a robil som to v bez toho, aby som si to uvedomoval, že vlastne opravujem chyby, ktoré mala autobusová linka 178. Myslel som si, že by niečo mohlo byť urobené inak a svoje predstavy som tlmočil kolegom.“
„Rodinný podnik“
Arielov otec pracoval ako vodič autobusu od roku 1965 do roku 1973, kedy sa Ariel narodil. Pri doprave však zostal, najprv ako inšpektor, neskôr ako manažér. V roku 2001 zasiahla Argentínu politická kríza a realita v doprave sa začala finančne aj organizačne komplikovať. Vtedy sa Ariel rozhodol z peňazí, ktoré zarobil počas brankárskej kariéry finančne pomôcť otcovi. Krok za krokom počas nasledujúcich 20 rokov snažili napraviť „bordel v doprave“. Úspešne.
Futbalový dôchodca za volantom
„Keď vám poviem, že nemám rád futbal, rýchlo pochopíte, že je to lož.“ Ariel rozpráva o svojej kariére s úctou a zároveň vysvetľuje, prečo v relatívne mladom veku z kolotoča vystúpil. “Odišiel som od futbalu v 31 rokoch. Zažil som vzostupy aj pády, viezol sa na vlne úžasnej popularity. Futbal boj mojim životom, aj keď si málokto uvedomí, čo za tým všetkým stojí. Možno som si kúpil slobodu vo veku 31 rokov, pretože som jedného dňa vstal a robil, čo som chcel, bez toho, aby som mal rozvrh, nikto mi nepovedal, kedy mám vstávať, ani čo si mám obliecť alebo či musím nosiť biele alebo modré ponožky. Odísť z futbalu mi urobilo dobre, rozhodnutie, ktoré som urobil, sa vyplatilo a tento príbeh pre mňa skončil dobre.“
Je rozdiel hrať futbal a šoférovať autobus?
Ariel sa nad touto otázkou pousmeje: „Vodič autobusu je rovnako a možno aj viac obetavý ako futbalista. Naozaj je to porovnateľné, ale povinnosť odpracovať osem hodín sa nedá porovnať s dvomi hodinami, kedy musíte byť fyzicky zdatný hrať napríklad v nedeľu. Byť vodičom je viac zodpovedné a menej odmeňované, čo by malo byť naopak a aplikujem to na všetky zamestnania v tejto krajine. Začali sme 2. júna 2002 a tí, ktorí ako prví zachraňovali túto linku, aby tu bola, sú ľudia, ktorí v nás prví verili napriek tomu, že museli obetovať časť zo seba, aby to fungovalo. Preto si myslím, že robotník by mal byť nad futbalistom.“
Ako sa stať skvelým autobusárom?
Ariel hovorí otvorene aj na túto tému: „Byť futbalistom v Argentíne znamená byť známy. Vodiči autobusu známi nie sú, ale závisí od nich viac, ako od futbalistov. A navyše – ak si nebol v šatni, nezdieľal si roky s 30 ľuďmi, ktorí nezmýšľajú ako ty, ale chcú dať gól a nepodarí sa im to, nepochopíš, že je to ako učiť sa ešte jeden predmet v živote. Je to cesta s toľkými zákrutami, kde prehráte, vyhráte… Musíte mať rovnováhu, ktorú vám snáď život nedá v žiadnej oblasti. Musíte sa pripraviť na prehru, stiahnutie, víťazstvo. Život vám potom dáva výhodu viac času premýšľať, ale v podstate máte na rozhodnutie desatinu sekundy. V živote autobusára ide o iné. Preniesť svoj pokoj vodiča na pokoj cestujúcich. Nikto nemá rád zamračených vodičov. Ja vítam zákazníkov v mojom autobuse úsmevom. Mám rád, ak mi úsmev opätujú. Vieme sa aj s niektorými porozprávať. Žijem šťastný, veľmi motivovaný život. Tak, ako som mal kedysi interakciu s divákmi na štadióne, zažívam podobný stav s mojimi cestujúcimi.“
Foto: Maxi Failla, newsrebeat.com, tn.com.ar
