V apríli roku 1969 sa v Novom Južnom Walese (NSW) uskutočnila demonštrácia vozidla, ktoré sľubovalo revolúciu v regionálnej doprave: autobusu schopného jazdiť rovnako efektívne po ceste aj po železnici. Tento 22-miestny obojživelník, ktorý dosahoval na oboch povrchoch rýchlosť až 50 míľ za hodinu (približne 80 km/h), vzbudil značný záujem.
Ako to fungovalo?
Kľúčovou inováciou tohto vozidla bol jeho jednoduchý, no dômyselný systém prechodu medzi cestnou a železničnou prevádzkou. Proces bol prekvapivo rýchly a nevyžadoval si rozsiahlu infraštruktúru. Vodič najprv naviedol autobus kolmo na železničné koľaje. Následne, pomocou ovládačov umiestnených vo vnútri kabíny, spustil špeciálny otočný tanier. Ten zdvihol celé vozidlo zo zeme, umožňujúc jednému človeku manuálne otočiť autobus do správnej polohy rovnobežne s koľajnicami. Akonáhle bol autobus zarovnaný, vodič ho spustil na jeho železničné kolesá a vozidlo bolo okamžite pripravené vyraziť ako vlak.
Skúšobné jazdy tohto unikátneho dopravného prostriedku sa uskutočnili 14. apríla 1969 na trati medzi Clyde a St Mary’s. Po úspešnej demonštrácii vyjadril pán McClusker, austrálsky komisár pre železnice, optimizmus ohľadom budúceho využitia tohto autobusu. Predpokladal, že vozidlo by mohlo nájsť uplatnenie v NSW, kde by krížová cestná a železničná doprava mohla nahradiť nerentabilné odbočky železničných tratí.
Myšlienka vozidla kombinujúceho výhody autobusovej flexibility a železničnej kapacity nebola v tej dobe úplne nová, no tento konkrétny systém prechodu sa javil ako mimoriadne praktický. Ak by sa tento koncept ujal, mohol by priniesť úspory nákladov a zlepšiť dostupnosť dopravy v riedko osídlených oblastiach, kde prevádzka čisto železničných alebo čisto cestných liniek nebola ekonomicky udržateľná. Budúcnosť však ukázala, že sa tento pozoruhodný obojživelník nestal bežnou súčasťou austrálskej dopravnej siete.
Via: NSW
