Kedysi boli veľmi populárne stupňovité dvojúrovňové autobusy alebo autobusy, ktoré mali „poschodie a pol“. Najznámejším svetovým príkladom bol GM PD 4501 Scenicruiser. V Severnej Amerike nebol Scenicrusier ani zďaleka prvým autobusom, ktorý používal túto konštrukciu. No zdá sa, že v Európe sa dvojúrovňové turistické autobusy neujali. Ale existovalo niekoľko výnimiek. Napríklad model Krupp SWO 480 – vyrábaný jedným z najslávnejších európskych priemyselných konglomerátov – Friedrich Krupp AG.
Upozornenie – dnešný článok sa tomuto konkrétnemu autobusu bude venovať len okrajovo. Životopis majiteľov spoločnosti Krupp je tak zaujímavý, že si zaslúži naše „zmapovanie“.
Ako sa z Alfrieda stal Alfred
Alfred Krupp (rodným menom Alfried Felix Alwyn Krupp), syn Friedricha Carla, sa narodil v Essene v roku 1812. Otcova smrť ho prinútila v štrnástich rokoch opustiť školu a prevziať zodpovednosť za oceliarne v spoločnosti svojej matky Therese Krupp. Vyhliadky boli skľučujúce: jeho otec vynaložil značný majetok na pokus odlievať oceľ vo veľkých ingoch a aby udržal hutu v chode, vdova a rodina žili v extrémnej skromnosti. Mladý riaditeľ cez deň pracoval popri robotníkoch a v noci pokračoval v otcových experimentoch, pričom príležitostne cestoval po Európe a snažil sa propagovať Kruppove výrobky a zabezpečiť predaj. Počas pobytu v Anglicku si mladý Alfried zamiloval túto krajinu a prijal anglický pravopis svojho mena.
Friedrich
Po Kruppovej smrti v roku 1887 pokračoval v práci jeho jediný syn Friedrich Alfred. Jeho otec bol tvrdý muž, známy ako „Herr Krupp“ už od svojich mladých rokov. Friedricha Alfreda celý život volali „Fritz“ a od svojho otca sa nápadne líšil vzhľadom aj povahou. Bol filantrop, čo bolo medzi vedúcimi predstaviteľmi priemyslu v Porúrí vzácne. Fritz Krupp autorizoval mnoho nových výrobkov, ktoré výrazne zmenili dejiny. V roku 1890 vyvinul niklovú oceľ, ktorá bola dostatočne tvrdá na to, aby umožnila výrobu tenkých pancierov bojových lodí a diel s použitím Nobelovho vylepšeného pušného prachu. spoločnosť Krupp však ešte stále mala k autobusom ďaleko. V roku 1912 začala spoločnosť Krupp vyrábať nehrdzavejúcu oceľ…
Gustav
Po Fritzovej smrti zdedila firmu jeho dospievajúca dcéra Bertha. Tá uzatvorila sobáš s Gustavom von Bohlen und Halbach, pruským dvoranom vo Vatikáne a vnukom generála americkej občianskej vojny Henryho Bohlena. Cisárskym vyhlásením pri svadbe dostal Gustav navyše priezvisko „Krupp“, ktoré sa malo dediť podľa primogenitúry spolu s firmou. Gustav sa po prvej svetovej vojne pokúsil preorientovať na spotrebné produkty pod heslom „Wir machen alles!“ (vyrábame všetko!), ale roky fungovala so stratou. Spoločnosť prepustila 70 000 pracovníkov, ale dokázala odvrátiť socialistické nepokoje pokračovaním odstupného a známymi sociálnymi službami pre pracovníkov. Prvú väčšiu zmluvu dostala od Pruskej štátnej železnice a vyrobila svoj prvý rušeň.
Alfried
Ako najstarší syn Berty Krupp bol Alfried podľa rodinnej tradície predurčený stať sa jediným dedičom koncernu Krupp. Ako amatérsky fotograf a olympijský námorník bol medzi nemeckými priemyselníkmi skorým stúpencom nacizmu. V roku 1931 vstúpil do SS a nikdy sa nezriekol svojej vernosti Hitlerovi. Podľa Manchestru mal až do svojej smrti na nočnom stolíku výtlačok Mein Kampf. V roku 1939 sa otcovo (Gustavovo) zdravie začalo zhoršovať a po mozgovej príhode v roku 1941 Alfried prevzal plnú kontrolu nad firmou a pokračoval v jej úlohe hlavného dodávateľa zbraní pre vojnové Nemecko. V roku 1943 vydal Hitler dekrét Lex Krupp, ktorým povolil prevod všetkých akcií Berthy na Alfrieda, dal mu meno „Krupp“ a zbavil jeho súrodencov vplyvu v továrni.
Počas vojny mohla spoločnosť Krupp prevziať mnohé priemyselné podniky v okupovaných krajinách vrátane oceliarne Arthura Kruppa v rakúskom Berndorfe, alsaskej spoločnosti pre strojárstvo (Elsaessische Maschinenfabrik AG alebo ELMAG), továrne na výrobu traktorov Roberta Rothschilda vo Francúzsku, Škodových závodov v Československu a spoločnosti Deutsche Schiff- und Maschinenbau AG (Deschimag) v Brémach. Táto činnosť sa po vojne stala základom obvinenia z „rabovania“ v procese s vedúcimi predstaviteľmi spoločnosti Krupp v súvislosti s vojnovými zločinmi. Ďalším vojnovým zločinom bolo, že spoločnosť Krupp využívala otrockú pracovnú silu, a to tak vojnových zajatcov, ako aj civilistov z okupovaných krajín, a zástupcovia spoločnosti Krupp boli posielaní do koncentračných táborov, aby si vybrali robotníkov…
Bitka pri Stalingrade v roku 1942 presvedčila Kruppa, že Nemecko vojnu prehrá, a začal tajne likvidovať štátne dlhopisy v hodnote 200 miliónov mariek. To mu umožnilo ponechať si veľkú časť svojho majetku a ukryť ho v zahraničí.
Takmer koniec
Po vojne sa Porúrie stalo súčasťou britskej okupačnej zóny. Briti rozobrali Kruppove továrne a stroje poslali do celej Európy ako vojnové reparácie. Rusi zhabali Kruppov závod Grusonwerk v Magdeburgu vrátane receptúry na výrobu volfrámovej ocele. Germaniawerft v Kieli bol demontovaný a Kruppova úloha výrobcu zbraní sa skončila. Spojenecký zákon č. 27 Vysokej komisie z roku 1950 nariadil dekartelizáciu nemeckého priemyslu. Alfried sa medzitým nachádzal vo väznici Landsberg, kde bol v roku 1924 väznený aj Hitler. Na „Kruppovom procese“, ktorý sa konal v rokoch 1947 – 1948 v Norimbergu po hlavnom norimberskom procese, boli Alfried a väčšina jeho spoluobžalovaných odsúdení za zločiny proti ľudskosti (rabovanie a otrocká práca), pričom boli oslobodení za zločiny proti mieru a za sprisahanie.
Alfried bol odsúdený na 12 rokov väzenia a „prepadnutie všetkého [jeho] nehnuteľného aj osobného majetku“, čím sa stal žobrákom. už čoskoro vydal John J. McCloy, vysoký komisár americkej okupačnej zóny, amnestiu pre obžalovaných Kruppovcov. Veľká časť Alfriedovho priemyselného impéria bola obnovená, ale bol nútený previesť časť svojho majetku na svojich súrodencov a vzdal sa výroby zbraní. V tom čase sa zrodila myšlienka vyrobiť autobus…
Poznámka
V tom čase sa začal Wirtschaftswunder v západnom Nemecku a kórejská vojna presunula prioritu Spojených štátov z denacifikácie na boj proti komunizmu. Nemecký priemysel sa považoval za neoddeliteľnú súčasť hospodárskej obnovy západnej Európy, zrušilo sa obmedzenie výroby ocele a rehabilitovala sa povesť firiem a priemyselníkov z Hitlerovej éry.
„Pošpinený“ názov
Po skončení druhej svetovej vojny sa spoločnosť len o vlások vyhla ustanoveniam Postupimskej dohody, a tým aj vyvlastneniu, napriek tomu, že mala veľký význam ako zbrojárska továreň. Krupp po prepustení z väzenia v „životopise“ firmy vypustil roky spojenectva s Hitlerovým režimom. Aby sa názov Krupp nespájal so smutným obdobím nemeckých dejín, používala sa pre nákladné autá značka „Südwerke“.
Krupp Südwerke SWO 480 Ludewig
Dizajn tohto autobusu bol navrhnutý už v roku 1950. Prvá funkčná vzorka zišla z výrobnej linky o jeden rok neskôr. Spoločnosť Krupp v roku 1953 aktualizovala prednú časť… a odstránila charakteristický nos autobusu. Pre úplnosť: Krupp pred druhou svetovou vojnou aj po nej vyrábal autobusy, ktoré sa používali predovšetkým v západnom Nemecku. Čísla produkcie však nikdy nepresiahli dvojciferné čísla ročne. Najlepším rokom výroby bol rok 1955 so 64 vyrobenými exemplármi. V rokoch 1960 a 1961 boli vyrobené spolu iba tri vozidlá. Preto bola výroba zastavená v roku 1963, ešte pred výrobou nákladných áut.
