V rokoch 1984 – 1990 bolo vyrobených 895 kusov autobusu Iveco – Ikarus 271. Zaujímavosťou je, že výroba (kompletovanie) prebiehala z veľkej časti priamo v Líbyi. Pátrali sme v histórii a našli sme zaujímavé informácie.
Džamahíria
Na začiatku osemdesiatych rokov sa medzi Maďarskom a Arabskou Džamahíriou Veľkej socialistickej ľudovej Líbye rozvinula skutočne vážna spolupráca.
Džamahíria? Áno, to bol oficiálny názov Líbye. Plukovník Kaddáfí, vodca krajiny, ktorý si hovoril aj vodca revolúcie, bol veľmi kreatívny. Vynašiel nové arabské slovo, ktoré malo premiéru v prvom diele Zelenej knihy, vydanom v roku 1976. Slovo džamáhíríja bolo odvodené z džumhúríja, ktoré sa prekladá ako republika, ale s výmenou slova džumhúr – ľud za množné číslo džamáhír – ľudové masy. Džamahíria = doslova: štát/republika ľudových más
Vďaka Kaddáfimu bola Lýbia jediným štátom na svete, ktorý sa označoval ako džamáhíríja. Štátne usporiadanie bolo alternatívou k socialistickému a kapitalistickému modelu a nešlo ani o republiku, ani o monarchiu. Podľa Zelenej knihy je džamáhíríja štát založený na priamej demokracii bez politických strán, riadený jeho ľudom cez miestne rady. Väčšina pozorovateľov však považovalo faktické štátne zriadenie za vojenskú diktatúru, ktorú ovládal plukovník Kaddáfí.
A tak, ako to u vodcov podobného typu chodí, snažil sa Muammar al-Kaddáfí vytvoriť z Lýbie sebestačný štát vo všetkých smeroch. Vrátane automobilového priemyslu.
V správnom čase na správnom mieste
Maďarsko-líbyjská spolupráca bola, okrem iného, úspešná aj vo vojenskej oblasti. Oficiálne vojenské delegácie sa často navštevovali a bola založená líbyjsko-arabsko-maďarská vojenská stavebná spoločnosť. To viedlo k veľkolepým projektom v prevažne púštnej pobrežnej krajine Stredomoria. Muammar al-Kaddáfí často vyjadroval spokojnosť s týmto stavom a niet sa čomu diviť, že keď sa začalo hovoriť o výrobe autobusov v Lýbii, voľba padla na značku Ikarus, ktorá mala v tej dobe „cveng“ v mnohých krajinách po celom svete. Navyše, prvý autobus z rodiny Ikarus ( Ikarus 311) sa v Lýbii objavil roku 1962. V roku 1985 už sem Maďari vyviezli 50 kusov autobusov.
Na druhej strane, mladá spoločnosť Iveco hľadala v tom čase miesta v rôznych krajinách, kde by mohla postaviť svoje výrobné závody. V roku 1975 sa päť prosperujúcich spoločností z troch rôznych európskych krajín (Taliansko, Francúzsko a Nemecko) rozhodlo spojiť svoje sily a vytvoriť novú spoločnosť s názvom Iveco. Prostredníctvom akvizícií, aliancií a spoločných medzinárodných podnikov si táto spoločnosť vydobyla svoju pozíciu medzi svetovými lídrami na poli cestnej dopravy (dnes má výrobné závody v Európe, Číne, Indii, Rusku, Turecku, Austrálii, Argentíne, Brazílii a Juhoafrickej republike a pôsobí vo viac než 100 štátoch sveta). Začiatkom 80. rokov bol v hľadáčiku spoločnosti aj africký štát Lýbia.
Na podvozku Iveco
Spolupráca medzi spoločnosťami Ikarus a IVECO sa začala v roku 1984 autobusom na báze podvozku určeným pre tradičný trh talianskej „vetvy“ výrobcu Iveco v Líbyi, ktorý tu chcel rozvíjať svoj automobilový priemysel. Historicky nešlo o žiadnu zvláštnosť: V rokoch 1911 – 1943 bola Líbya talianskou kolóniou. Priaznivý politický vzťah s Maďarskom zas uľahčil výstavbu montážneho závodu v Líbyi. Prvá karoséria Ikarus 271 dlhá 11,6 m (verzia 271.01) bola postavená na podvozku IVECO AP160.24. V závode Ikarus boli v roku 1984 vyrobené 3 kompletné vozidlá a v tom istom roku bolo dodaných ďalších 182 kusov ako súpravy dielov na montáž v novom lýbijskom závode. Ďalšie verzie boli postavené na podvozku IVECO CB 5348-11-115. Do roku 1987 sa montovali v Lýbii, potom v rokoch 1988 až 1990 v Maďarsku. Verzia 271.01 mala pred prednou nápravou dvojdielne dvere a štvor-sekčné dvere za zadnou nápravou a mali 30 sedadiel. Všetky ostatné verzie mali dvojdielne dvere predné aj zadné a strešné nosiče až pre jednu tonu batožiny. V rokoch 1984 – 1990 vďaka tejto vzájomnej spolupráci bolo spolu vyrobených 895 kusov autobusu Iveco – Ikarus 271.
Foto: Archív Ikarus
