Zrúcanina hradu Šášov je situovaná v okrajovej polohe Štiavnických vrchov na strmom, ľavobrežnom brale priamo nad dolinou rieky Hron. Nachádza sa v obci Šášovské Podhradie, kam sa môžete pohodlne doviezť našim autobusom. Výstup na hrad sa začína priamo v tejto obci popri budove, v ktorej je zriadené múzeum. Odtiaľ vede na hrad zeleno značená turistická trasa.
Z histórie
Doposiaľ najstaršiu zaznamenanú povesť o hrade Šášov máme z roku 1742 v Notíciách Mateja Bela venovaných Tekovskej župe. Tam sa spomína povesť, podľa ktorej príduvší Nemci (Sasi) do Banskej Štiavnice sa začali rozpínať a Slováci sa obávali, že ich vytlačia, tak sa rozhodli, že ich z mesta vyženú. Sasi sa rozišli troma smermi. Jedna skupina išla na juh, kde založila mestečko Sebechleby, ďalšia na miesto, kde vznikla Žarnovica a posledná, najurodzenejšia išla ku Hronu, kde postavila hrad, ktorý dostal meno Saský kameň. Matej Bel sa vo svojom diele zaoberal aj pôvodom názvu hradu a tiež sa priklonil k verzii pomenovania hradu podľa nemeckých Sasov.
Sásovci si koncom 13. storočia prenajímali osady hronskobeňadického opátstva v blízkosti Banskej Štiavnice. Jeden z prvých písomne doložených kastelánov hradu Šášov sa volal Ján, syn Sása (Saas) z Banskej Štiavnice.
V najstarších písomnostiach má hrad latinské pomenovanie castrum Saskew, v rannom novoveku je používaný latinský výraz Arx Saskeo a stretávame sa tu aj s maďarskou verziou Saskő vára resp. Szászkő vára. „Sz“ sa v maďarčine číta ako „s“, avšak „s“ sa číta ako „š“, teda Szászkő (Sáskő) a Saskő (Šaškő). Mimochodom maďarský sas je v slovenčine orol a kő zasa kameň, teda orlí kameň (a teda k orliemu kameňu sa zrejme došlo nesprávnym pravopisom).
Po vzniku banskobystrického biskupstva došlo v roku 1778 k predaju časti pozemkov pod hradom Šášov, k čomu bola vyhotovená mapa, kde je hrad zaznačený ako Arx Szászkő.
Šášov, alebo Sasov?
Netreba zabudnúť na nemecké pomenovanie hradu Sachsenstien, ktoré sa používalo už v stredoveku a keďže od roku 1678 prešiel hrad s panstvom do vlastníctva Banskej komory v Banskej Štiavnici, kde sa výrazným spôsobom používala nemčina, toto pomenovanie sa uchytilo nielen medzi úradníkmi, ale zrejme aj medzi miestnym obyvateľstvom. Keď napríklad totiž týmto krajom prechádzal Ľudovít Štúr a opisoval svoju cestu, hrad spomínal ako Sachsenstein.
V druhej polovici 19. storočia slovenskí dejatelia (ktorí hrad aj pravidelne navštevovali) medzi, ktorých patrili kremnický archivár Pavol Križko, či banský lekár v Kremnici Gustáv Zechenter Laskomerský písali názov hradu v slovenčine ako Sásov hrad. Posledná tretina 19. storočia sa vyznačovala silným maďarizačným tlakom, čo sa výrazným spôsobom prejavilo aj na miestnom obyvateľstve. A tak sa zrejme z hradu Sásov stal Šášov (opäť platí – „s“ číta v maďarčine ako „š“). Avšak ešte aj v čase po vzniku Československa za pôsobenia zvolenského župana Juraja Slávika (1924), ktorý na hrad zorganizoval výlet, sa v miestnej tlači píše hrad Sasov. V tomto období sa však v miestnej tlači stretávame aj s kritickým hlasom, ktorý sa sťažuje a kladie otázku, prečo niektoré názvy obcí neboli poslovenčené a medzi nimi spomína aj Šášov resp. Sásov. Obecná pečiatka v roku 1933 zahŕňala už názov Šášovské Podhradie.
Kto bol Jozef Luňáček?
Zrúcaniny Šášovského hradu sú pre turistov výzvou, aby vyšli na hradný vrch. V dedine pod hradom je dom, v ktorom je malá expozícia venovaná dejinám hradu i histórii podhradnej dedinky. Na stene domu je pamätná tabuľa, ktorá pripomína učiteľské pôsobenie Jozefa Luňáčka. Pre mnohých je toto meno neznáme a dokonca o ňom nenájdete zmienku ani na slovenskej Wikipédii. Preto sa mu budeme venovať v nasledujúcich riadkoch.
Jozef Luňáček sa narodil v Čekovciach neďaleko Krupiny 3. marca 1844. Ako sirotu ho vychovával krstný otec. Poslal ho do učenia ku krajčírskemu majstrovi do Krupiny. Ako zručný halenár sa usadil v Hornom Badíne, kde sa oženil s Krupinčankou Annou Štupickou a mali spolu šesť detí. Intenzívne sa zaujímal o slovenské dianie a samovzdelávaním získaval vedomosti, ktoré mu stačili na to, aby mohol byť dedinským učiteľom. Sedem rokov (1866 – 1873) učil v Uňatíne, neskôr v Krnišove, kde sa stretol s Andrejom Kmeťom a pod jeho vplyvom sa začal intenzívnejšie venovať etnografii a najmä pozorovaniu a skúmaniu prírody. Táto jeho záľuba sa znásobila na ďalšom učiteľskom pôsobisku v Horných Strhároch. Obec je známou paleontologickou lokalitou.
V miestnej pieskovni objavil Luňáček mnohé pamiatky na pradávny život. Skameneliny a minerály posielal múzeám a vedeckým ústavom, viaceré druhy, rozpoznané na základe ním objavených skamenelín, dostali meno práve po Luňáčkovi, ktorého prijali za člena Uhorskej prírodovednej, resp. geologickej spoločnosti a samozrejme bol i členom Slovenskej muzeálnej spoločnosti. O svojom prírodovedeckom poznávaní uverejnil v časopise Tovaryšstvo článok Moje výlety do prírody a výskumy v chotári horno-strhárskom. Na budove Obecného úradu v Horných Strhároch pripomína Jozefa Luňáčka pamätná tabuľa.
Nedobrovoľný dôchodok
Pamätnú tabuľu má však Jozef Luňaček aj v Šášovskom Podhradí. Odhalili ju v roku 2008 vďaka iniciatíve Združenia za záchranu hradu Šášov. Na jeho webovej stránke sa dozvedáme ďalšie informácie o životnom osude Jozefa Luňáčka. Pre svoje proslovenské vystupovanie musel z Horných Strhár odísť. List, ktorý napísal Andrejovi Kmeťovi v novembri 1894, svedčí, že v tom čase je už učiteľom v Šášovskom Podhradí. Krátko učil aj v horskej dedine Močiar. V roku 1905 nedobrovoľne, pri silnejúcej maďarizácii, odišiel do dôchodku a posledné roky prežil osamelý v Krupine, kde zomrel 7. novembra 1911. Neskôr boli jeho telesné pozostatky prenesené na Národný cintorín do Martina.
Ak sme venovali viac riadkov Jozefovi Luňáčkovi, je to i preto, lebo si myslíme, že aj takéto menej známe osobnosti si zaslúžia spomienku, lebo tá naša slovenská historická mozaika sa neskladá len z veľkých udalostí a osobností, ale i z malých kamienkov. Práve k takým patrí aktivita Jozefa Luňáčka.
Združenie za záchranu hradu Šášov neosadilo pamätnú tabuľu iba kvôli tomu, že tu bol Luňáček učiteľom, ale najmä preto, že sa zaujímal o rozpadávajúce sa zrúcaniny a hľadal v nich historické doklady.
Ešte raz do histórie
Ako sme spomínali, začiatky Šášovského hradu spadajú do polovice 13. storočia, teda do doby, keď po ničivom tatárskom vpáde vzrástla potreba výstavby výšinných pevností. Je pravdepodobné, že zmienka o hrade „castrum de Susol“ z roku 1253 sa týka práve Šášova. Hoci povesť spomína, že hrad dostal meno po šašovi, ktorý zachránil svojmu pánovi život, keď sa dostal do pazúrov zraneného medveďa, skutočnosť je podstatne prozaickejšia. Šášov sa stal nielen sídlom feudálneho panstva, ale i dôležitým strážcom ciest, ktoré viedli jednak popri Hrone, jednak zo striebornej Štiavnice do zlatej Kremnice.
Ako jeho majitelia sa spomínajú mnohé rodiny, ale i králi. Žigmund Luxemburský ho daroval v roku 1424 manželke Barbore. Podobne sa zachoval aj Matej Korvín, ktorý daroval Šášov i neďaleké Revište manželke Beatrix, ktorá ho po smrti legendárneho kráľa v roku 1490 taktiež darovala jágerskému arcibiskupovi Urbanovi Dóczymu. V moci tohto rodu, ktorý ovplyvňoval chod dejín na strednom Hrone od konca 15. stor., bol do roku 1647. O tri roky neskôr ho kúpil Gašpar Lipai. To však už hrady strácali svoj obranný význam. V roku 1677 ho dobyli Tököliho povstalci a vyplienený hrad sa dostal do správy eráru. Počas posledného protihabsburského povstania cisárski labanci pod velením generála Sigberta Heistera v roku 1708 vytlačili zo Šášova kurucov a splnili rozkaz o zničení hradu. Odvtedy ho mal plne v moci neúprosný zub času a k novému životu sa ho snažia vzkriesiť až v našom storočí.
Na hrade
Samozrejme, že aj so Šášovským hradom sa spájajú mnohé legendy. Jednu, súvisiacu s jeho vznikom, sme už spomenuli. Ďalšia hovorí o podzemnej chodbe, ktorá údajne viedla až do kaštieľa v Ladomerskej Vieske. V nej vraj našli smrť muž so ženou a dieťaťom, keď sa pokúsili utiecť z horiaceho kaštieľa.
Pri vstupe do hradu na vás doslova začne dýchať história. Z hradnej zrúcaniny sa otvárajú parádne panorámy údolia Hrona i okolitých Kremnických a Štiavnických vrchov i Vtáčnika. Vďaka nadšeniu členov združenia, ktoré si vzalo za svoje záchranu hradných ruín, bolo hradné nádvorie vyčistené od sutín.
Súčasne s čistením hradu prebiehal aj archeologický výskum, ktorý pod vedením Jozefa Hoššu vyniesol na svetlo sveta mnohé stredoveké predmety, ale aj zlomky keramiky z doby rímskej, ba dokonca aj z doby kamennej.
Združenie za záchranu Šášovského hradu vykonalo na jeho obnove i na propagácii naozaj veľký kus práce. Najrušnejšie býva na Šášove počas Šášovských hradných hier. V lete býva otvorené aj informačné centrum v dome v Šášovskom Podhradí, odkiaľ vedie na hrad prístupový chodník.
Zo Šášovského Podhradia sa miestnou autobusovou dopravou môžete dostať do okresného mesta Žiar nad Hronom, ku ktorému dnes Šášovské Podhradie administratívne patrí.
Poloha
Obec: Šášovské podhradie
GPS: 48.579148292°, 18.900142908°
Autobus: MHD Žiar nad Hronom, autobus č.4
Mapa: Klikni SEM, alebo na obrázok mapy
©️ Jozef Sliacky, Jozef Lalik
