Dnešný tip na výlet bude opäť trochu iný. Pozývame vás na pietne miesto, kde sa pred osemdesiatimi rokmi odohral najväčší masaker na našom území z čias druhej svetovej vojny. Na miesto, ktoré písalo jednu z najtragickejších kapitol slovenských novodobých dejín a kde sa odohral jeden z najväčších vojnových zločinov spáchaných na území Slovenska. A hoci pamätník, ktorý dnes navštívime, stojí na okraji Banskej Bystrice už od roku 1949, presné okolnosti masakru, ktorý pripomína, dnes pozná relatívne málo ľudí. A ak pozná, tak len okrajovo. Preto sme sa rozhodli napísať o tejto udalosti viac. S cieľom aj takouto cestou si uctiť pamiatku všetkých, ktorí počas nacistických represálií prišli o to najcennejšie čo mali – vlastné životy.
Hrôzy, ktoré postihli obyvateľov Kremničky počas 2. svetovej vojny sú aj dnes mementom toho, čo môže ľudské zlo a šírenie nenávisti spôsobiť.
„Kto nepozná minulosť, nepochopí budúcnosť,“ napísal kedysi dávno laureát Nobelovej ceny Thomas Mann.
To isté platí aj pre tých, ktorí si nevážia minulosť, prípadne sa ju snažia prekrúcať. Po našom nedávnom virtuálnom putovaní pri príležitosti 50. výročia SNP v obci Kalište vás dnes zoznámime s ďalším tragickým miestom našich dejín. 5. novembra uplynie presne 80 rokov od vtedy, kedy v malej obci pri Banskej Bystrici začala séria masových popráv civilného obyvateľstva a vojakov. Písal sa rok 1944 a besnenie trvalo do 17. marca 1945.
Masaker v Kremničke
Masaker v Kremničke predstavuje sériu masových popráv, ktoré od 5. novembra 1944 do 17. marca 1945 uskutočnila nacistická jednotka Einsatzkommando 14 v spolupráci so slovenskými Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy (POHG) v Kremničke pri Banskej Bystrici. Po týchto vraždách bolo v masových hroboch nájdených celkovo 747 obetí. Časť hrobov však doteraz nebola odkrytá. Vzhľadom na množstvo zavraždených je masaker v Kremničke najväčším doloženým vojnovým zločinom spáchaným na území Slovenska.
Z histórie
Po potlačení Slovenského národného povstania nemeckou armádou a po dobytí Banskej Bystrice 27. októbra 1944 nastalo peklo. Nacistické okupačné sily začali zhromažďovať vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici nielen mnohých zajatých povstaleckých vojakov a partizánov, ale aj civilistov. Všetci boli obvinení z podpory povstania. Navyše sa vo väznici ocitlo množstvo rasovo prenasledovaných obyvateľov, pochádzajúcich predovšetkým z Banskej Bystrice a okolia. Kremnička bola v tom čase samostatnou obcou (v roku 1970 bola pripojená k mestu Banská Bystrica).
Na začiatku novembra bola už banskobystrická väznica nadmieru preplnená. Záznamy hovoria, že v nej bolo zhromaždených vyše 2500 väzňov a ich počet ďalej narastal. Hlavne kvôli tomu, ale aj v súvislosti s tzv. riešením židovskej otázky vydal veliteľ nemeckých bezpečnostných orgánov v Banskej Bystrici SS-Obersturmführer Kurt Deffner rozkaz na ich postupnú likvidáciu. Výkonom tejto akcie bola poverená špeciálna nemecká jednotka Einsatzkommando 14 pod priamym Deffnerovým velením a 5. rota POHG pod velením Jozefa Nemsilu. Tú tvorilo asi 150 Slovákov pochádzajúcich z rôznych častí Slovenska. Na prípravách vraždenia sa podieľali aj členovia nemeckej Sicherheitspolizei (SIPO). Tiež bezpečnostnej služby Sicherheitsdienst (SD) a Gestapa. Za miesto popráv bola vybraná malá oblasť južne od obce Kremnička. Tam sa nachádzali protitankové zákopy vykopané počas povstania pre obranu Banskej Bystrice. Kremnička bola v tom čase samostatnou obcou (v roku 1970 bola pripojená k mestu Banská Bystrica).
Prvé obete
K prvej masovej poprave v Kremničke došlo 5. novembra 1944. Skoro ráno bola oblasť v okolí nacistickými silami uzavretá a miestnym civilistom bol nariadený zákaz vychádzania. Za prísnej tajnosti tu začali byť čiernymi autobusmi a nákladnými autami zvážané desiatky väzňov z banskobystrickej väznice…
Obete boli najprv nacistami okradnuté o osobný majetok a potom po cca 10 členných skupinách privádzané k okraju protitankových zákopov. Tam bola väčšina z nich zastrelená z bezprostrednej blízkosti ranou do tyla. Slovenskí príslušníci POHG mali pôvodne len zaisťovať priestor v okolí popráv. Nakoniec sami popravovali. Dostávali totiž po každej z týchto akcii na tú dobu nemalú peňažnú výplatu vo výške 300 až 500 korún. Navyše si mohli nechať aj osobný majetok zavraždených osôb. Celkovo bolo v tento deň zavraždených 108 ľudí, vrátane žien a detí. O cynickej snahe nacistov oficiálne utajiť tieto zločiny svedčí aj to, že v písomných záznamoch o väzňoch bola v deň ich popravy poznámka o ich prepustení z väznice.
Besnenie pokračuje…
K druhej masovej poprave v podobnej réžii tu došlo 20. novembra. K tretiemu, najväčšiemu masovému vraždeniu došlo 12. decembra, kedy bolo naraz zavraždených asi 300 ľudí. K ďalším veľkým popravám došlo ešte 19. decembra (93 obetí) a 5. januára 1945 (109 obetí). Hoci následne bolo kvôli preplneniu zákopov mŕtvymi telami miesto masových popráv banskobystrických väzňov presunuté hlavne do vápenky v Nemeckej (v súčasnosti Pamätník a pamätné miesto Slovenského národného povstania v Nemeckej), v Kremničke dochádzalo k menším popravám aj neskôr, konkrétne 20. januára, 19. februára, 5. a naposledy 17. marca, tesne pred oslobodením.
Popravy
Pri popravách muselo dochádzať k strašným scénam. Obete sústredili na poli, v ohni pálili ich doklady. Zabíjali ich bez súdu aj rozsudku, takisto bez rozdielu národnosti, vierovyznania, pohlavia a veku.
Efektivita spočívala v tom, že ľudí brali zhruba po desiatich, odviedli pod les, tam si museli ľahnúť, okradli ich, zastrelili, hodili do priekopy a brutálny vzorec znova opakovali. Takto dokázali zbaviť života stovky obetí v priebehu niekoľkých hodín. Ako sme už spomínali, keď sa začala šíriť panika, pribrali Nemci do strieľania aj gardistov, ktorí dovtedy strážili väzňov pred popravou. Spustil sa krik žien a detí. Niektorí sa pokúšali ujsť, postrieľali ich na poli. Iní skákali sami do jamy a snažili sa zahrabať medzi mŕtvych. Niektoré obete zomreli zadusením zaživa v hrobe.
Okrem priekopy vraždili aj inde v blízkosti. Napríklad s americkými letcami odišli do lesa a vrátili sa už bez nich, telá sa dodnes nenašli. Do jamy kúsok vedľa pamätníka v chotárnej časti Vyšný potok nahádzali ďalších 93 zavraždených, v blízkej lokalite Pod stráňami zabili v úžľabine potoka vyše sto ľudí.
Medzi zavraždenými boli vojaci aj civili, Slováci, Česi, Židia aj Maďari, Američania aj Rusi, Angličania, Bulhari, Chorváti, Nemci, Poliaci, Rumuni, Srbi a popravili tu aj 64 rómskych matiek s deťmi z Tisovca. Mnohé obete sa pri exhumácii nepodarilo identifikovať.
Obete
Hoci sa nacisti snažili pred verejnosťou o dôsledné utajovanie vyhladzovacích akcii v Kremničke, nemohli ich utajiť pred miestnymi obyvateľmi. A tak sa už krátko po oslobodení začalo s odkrývaním masových hrobov.
Celkovo sa v šiestich masových hroboch našlo až 747 obetí, čo robí Kremničku miestom najväčších masových popráv spáchaných na Slovensku počas druhej svetovej vojny. Z obetí v Kremničke bolo až 211 žien a 58 detí vo veku do 14 rokov, pričom najmladšou obeťou bol len 6 týždňový chlapček. Po exhumácii sa zistilo, že väčšina z detských obetí nezomrela kvôli strelným poraneniam, ale kvôli uduseniu, nedá sa teda vylúčiť, že deti nacisti zadusili priamo, alebo sa udusili v hrobe pod telami ostatných obetí. Väčšina dospelých obetí umrela na následky strelných poranení hlavy, prípadne kvôli viacnásobným strelným zraneniam zasahujúcim životne dôležité orgány, mnohé z obetí tiež javili známky ťažkého mučenia.
Po vojne sa telá obetí exhumovali v niekoľkých etapách. Prvý raz hneď po oslobodení mesta. Potom exhumáciu museli prerušiť, pozostatky boli totiž pochované len provizórne, zahádzané konármi alebo len snehom, kontaminovala sa voda a šíril sa týfus. Ďalšie exhumácie nasledovali postupne až do roku 1948. Podľa dokumentácie bolo exhumovaných 747 tiel. No popravených bolo vyše tisíc ľudí, čiže minimálne tristo ďalších tiel leží stále dodnes v priekope.
Pamätník
Hoci časť z identifikovaných obetí bola svojimi rodinami premiestnená a pochovaná inde, okolo 400 obetí, ktoré nebolo možné identifikovať, alebo sa nenašli žiadni ich živí príbuzní, ostalo pochovaných v Kremničke. Na mieste ich masového hrobu bol v roku 1949 postavený veľký Pamätník obetiam fašizmu. Jeho autorom bol významný slovenský architekt Dušan Jurkovič, ktorý ho ako svoje posledné dielo navrhol v roku 1947. Jeho odhalenia sa však už nedožil. V roku 1963 bol pamätník vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Ku pamätníku bol v roku 1995 pripojený aj pamätník zavraždeným židovským obyvateľom, symbolický svietnik, zvaný Menora. Jeho autorom bol slovensko-izraelský architekt Juraj Arieh Fatran.
Národná kultúrna pamiatka pozostáva z dvoch pamiatkových objektov. Hrobu zavraždených občanov a pomníka obetiam fašizmu.
Poloha
Mesto: Banská Bystrica, časť Kremnička
GPS: 48.6942358N, 19.1157114E
Autobus: MHD č. 21 Pieninská-Námestie slobody-Rakytovce ihrisko a spät’
Mapa: Klikni SEM, alebo na snímku mapy:
Foto: Patrik Kunec, archív Matúša Dullu, archív Múzea Slovenského národného povstania, Marian Sabo, Denisse Koščová
