Anton Baričievič, známy ako Veľký Antonio bol jednou z najunikátnejších a najexcentrickejších postáv silných mužov sveta.
Životný príbeh Veľkého Antonia sa číta ako komentáre fanúšika počas maratónu filmov s Arnoldom Schwarzeneggerom. Bol to nielen muž divokej sily a hrozivej postavy, ale aj šialenec. K jeho husárskym kúskom patrilo „číslo“ s ťahaním autobusov vlastnou silou. Poďme však po poriadku.
Kto bol Veľký Antonio?
Veľký Antonio sa narodil v roku 1925 v Chorvátsku ako Anton Baričevič. Mal dosť výstrednú postavu, a tak niet divu, že sa o ňom traduje množstvo legiend – ako napríklad tá, v ktorej dokázal vo veku 12 rokov vytrhávať stromy pomocou lana okolo krku!
Antonio, ktorý zomrel v roku 2003 vo veku 77 rokov, sa dvakrát zapísal do Guinessovej knihy rekordov. Prvýkrát v roku 1952, keď ťahal 433-tonový vlak po koľajniciach na dĺžke 19,8 metra. Druhýkrát v roku 1960. keď ťahal štyri autobusy naložené cestujúcimi po ulici St Catherine v Montreale v Kanade.
Antonio sa narodil v Juhoslovanskom kráľovstve. Pochádzal z ostrova Lošinj pri Jadranskom mori, presnejšie z mesta Veli Lošinj. Životopisci napísali, že už ako šesťročný začal pracovať s krompáčom a lopatou a v 12 rokoch dokázal vytiahnuť stromy s lanom okolo krku. Antonio bol počas druhej svetovej vojny v tábore pre vysídlencov Bagnoli. V roku 1945 prišiel na utečeneckej lodi do Halifaxu v Novom Škótsku v Kanade. Nikdy nehovoril o svojich zážitkoch počas druhej svetovej vojny, ale mnohí predpokladajú, že ho psychicky ovplyvnilo všetko, čo videl a zažil.
Ťažký, ako kôň
Od konca 40. rokov 20. storočia sa Antonio začal objavovať ako silák v Montreale. Bol naozaj obor. Vážil 465 libier (224,5 kg) a meral asi 1,93 m. Na jedno posedenie zjedol 25 kurčiat alebo 10 steakov. Počas kariéry cestoval po svete ako silák a performer, vystupoval vo svetových metropolách a v populárnych televíznych estrádach. V Kanade ho poznali takmer všetci, no najviac na neho spomínali vodiči autobusov.
„Vezmem si to, ďakujem.“
Jeho šialenstvo sa napokon potvrdilo, keď sa pokúsil premiestniť autobus plný ľudí, čo pre silákov nie je práve obskúrny výkon. Antonio sa však rozhodol predtým trénovať „naživo“ bez opýtania. Chcel vyskúšať pohnúť autobusom a bolo mu jedno, o aký autobus pôjde.
A tak jedného dňa sa pristavil pri autobuse, ktorý naberal cestujúcich na zastávke, prichytil o predný nárazník reťaz a zakričal vodičovi, nech ho odbrzdí. Že ide ťahať. Vodič autobusu požiadal Antonia, aby to nerobil, pretože by meškal, a cestujúci čakajúci na autobus a šéfovia vodiča by len ťažko uverili, že mešká preto, lebo mu autobus ukradol obrovský chlpatý muž. Vzhľadom na to, že Antonio málokedy diskutoval, nebral slová vodiča vážne a urobil, čo chcel. Aj keď ťahal autobus „na šmyku“. Keď konečne prišla polícia na telefonát, že ich mesto ničí pekelný kríženec Godzilly a Chewbaccu, len stáli a sledovali, čo sa deje. Pokus o zatknutie človeka, ktorý je schopný udrieť tak silno, že sa vám pomieša aj DNA, pravdepodobne stornoval policajnú vieru v dlhý a zdravý život.
Nakoniec Antonio trénoval s viacerými autobusmi. Vodiči autobusov v Montreale sa báli nepozvanej pozornosti Veľkého Antonia a tak ho račej odviezli zadarmo na konečnú, kde si mohol prichytiť o autobus svoju reťaz a skúšať ťahať do sýtosti. Antonio však šomral, že je to o ničom, keďže je autobus bez ľudí. Nakoniec sa to nejako vyriešilo. Zrejme pomohli naverbovaní okoloidúci.
Štyri naraz!
Po „tréningoch“ mal Antonio neskutočný apetít a tak utekal domov, aby sa najedol. Jeho byt bol tiež kuriózny. Nábytok musel byť vyrobený na mieru a zahŕňal najväčšie hojdacie kreslo na svete – dva a pol metra vysoké a dva široké. Bol to, ako raz povedala novinárovi jeho montrealská gazdiná, „…milý chlapec. Ale taký veľký. Zakaždým, keď sedí na záchode niečo praskne. Môj syn opravuje a opravuje, ale vždy to isté. Toaleta sa opäť doslova zlomí.
„ Napriek svojej veľkosti a vzhľadu mal Antonio krásny a jemný hlas. Rád spieval.
27. septembra 1978 došlo k očakávanému pokusu: Na ulici St. Catherine v Montreale sa zoradili za sebou štyri autobusy Voyageur. Tie mechanici spojili ťažnými lanami. Aby toho nebolo málo, všetky autobusy obsadili cestujúci. A potom prišiel Veľký Antonio so svojou reťazou, pripojil ju o prvý autobus. Reťaz si prehodil cez plece, nadýchol sa a zaprel nohami do zeme. Autobusy potiahol naprieč celou ulicou.
Záver
Veľký Antonio bol populárnou miestnou osobnosťou v Montreale až do svojej smrti v roku 2003. Starosta Rosemont-La-Petite-Patrie, François William Croteau, odhalil v roku 2015 Antoniovi pamätnú tabuľu v parku Beaubien.
