Najdlhším autobusom na svete podľa Guinessovej knihy rekordov bol autobus DAF Super CityTrain. Podľa spravodajskej publikácie West Africa z roku 1990 prepravil rekordných 440 pasažierov. V knihe rekordov je ako najdlhší označený dodnes.
Pátranie po histórii tohto autobusu bolo veľmi ťažké. Na oficiálnej stránke Guinessovej knihy rekordov nájdete krátky oznam o rekorde:
„Kĺbové autobusy DAF Super CityTrain z DR Kongo (Konžská demokratická republika) sú dlhé 32,20 m (105,64 stôp) a pohodlne odvezú 350 cestujúcich. Nezaťažené vážia 28 ton.“ Čo už samo o sebe robí z tohto autobusu doslova monštrum.
Lenže ono to až tak celkom autobus nebol. Išlo o autobusový náves. A na stránke rekordov nenájdete jedinú fotografiu tohto vozidla, čo je dosť zvláštne. Pustili sme sa teda do pátrania. Najprv však musíme začať históriou krajiny, ktorá sa kedysi volala Zair.
Kongo
Konžská demokratická republika alebo Kongo sa kedysi naozaj volala Zair, resp. Zairská republika (Zaire). Je dodnes rozlohou druhý najväčší štát afrického kontinentu. V roku 1989, kedy sa začal písať príbeh nášho autobusu, bol prezidentom Zairu Mobutu Seke. Mal mal podporu západného bloku pre svoj postoj ku komunizmu. Mobutuov režim bol vinný z nemála porušení ľudských práv, politických represálií, kultu osobnosti a korupcie. Mobutu musel byť zobrazený na každej bankovke, jeho portréty museli byť vo všetkých verejných budovách, vo väčšine obchodov a na všetkých billboardoch. Pre obyčajných ľudí bolo zvykom nosiť jeho podobizeň aj na šatách.
Korupcia sa stala tak zjavnou, že vzniklo pomenovanie „Zairská choroba“, vraj ho dokonca vymyslel Mobutu sám. V roku 1984 bol odhad výšky jeho konta v švajčiarskej banke 4 miliardy dolárov, čo bola suma vo výške národného dlhu Zairu. Medzinárodná pomoc, najčastejšie vo formách pôžičiek, obohacovala Mobutua, zatiaľ, čo sa infraštruktúra rozpadávala a zostala z nej iba štvrtina oproti stavu z roku 1960. Zair sa stal „kleptokraciou“ vďaka tomu, ako Mobutu a jemu blízki ľudia rozkradáli štát.
Kritická situácia v doprave
V hlavnom meste Zairu Kinshase žilo koncom 80. rokov približne 5 miliónov ľudí, čiže „celé Slovensko“. Dovoliť si vlastné auto nemohol takmer nikto z nich. No v rámci práce sa každý deň muselo presúvať len v teritóriu hlavného mesta obrovské množstvo ľudí. Vládni úradníci vedeli, že nákup nových autobusov v potrebnom množstve by krajinu zruinoval. Ani verzia nákupu dvojpodlažných autobusov sa nestretla s pozitívnou odozvou. Zostávali autobusy kĺbové. Podľa našich zistení padol pri rokovaniach aj názov Ikarus, ale nakoľko po zvrhnutí vládu Patricia Lumbubu sa Zair začal uberať „kapitalistickým“ smerom a so socialistickým blokom nechcela mať jeho silno protisovietska vláda nič spoločné, bol aj tento zamietnutý. Nakoniec však padol návrh vyrobiť náves, do ktorého by sa zmestilo čo najviac ľudí a ten zapínať za silné nákladné auto, ktoré by týchto ľudí previezlo. Dnes sa už zrejme nedozvieme, komu napadlo kontaktovať výrobcu DAF, no nakoniec to bol práve on, kto stvoril rekordéra.
Nenápadná správa v novinách
28. septembra 1989, na strane 16 motoristického žurnálu Commercial Motor vyšla táto správa: Spoločnosť Daf International so sídlom v Manchestri práve dokončila predaj podľa nej najväčšieho autobusu na svete autobusovej spoločnosti v hlavnom meste Zairu Kinshase. Vozidlo pozostáva zo štandardnej hnacej jednotky Daf pripojenej k prívesu so stupňovitým rámom York miestnej výroby so špeciálnou autobusovou karosériou, ktorá poskytuje kapacitu 450 cestujúcich. Spoločnosť Inzal, pridružená spoločnosť Dais v Zaire, zablokovala horné dva prevodové stupne ťahača, aby obmedzila rýchlosť vozidla na 41,831 km/h (26 mph).Hotový autobus/nákladné vozidlo je dlhé 18 m a plne naložené váži 20 ton. Vozidlo sa osvedčilo natoľko, že do konca roka bude dodaných ďalších 55 kusov a v súčasnosti sa vyvíja „super“ verzia, ktorá ťahá druhý príves, čím sa kapacita cestujúcich zvýši na viac ako 500. LI Špeciálne upravený nákladný automobil Leyland Daf 11.15 dodala spoločnosť The Crown Suppliers (TCS)
Vďaka tejto správe sme zistili, že tento návesový autobus dokázal za sebou ťahať aj ďalší príves!
Vráťme sa však do Konga – Zairu
City Train
V hlavnom meste Zairu Kinshasa začal návesový autobus premávať od neskorej jesene roku 1989. Názov „City Train“ pochádzal od autobusového operátora City Trains . „Super“ bolo pridané do názvu, ak mal autobus po samotnom autobuse ďalší príves pre cestujúcich. Autobus Super City Train mal podľa dobových dokumentov 110 miest na sedenie a 140 na státie v prvej časti a 60 miest na sedenie a 40 na státie v prívese. Lenže v skutočnosti boli tieto autobusy napchaté na prasknutie. A tak sa nám neoficiálny rekord z roku 1990 – 440 ľudí vôbec nezdá prehnaný.
Zaujímavosti
Z dostupných zdrojov sme vytiahli ďalšie fakty: Pôvodne bolo objednaných 13 kusov City Train, potom bolo objednaných 32 ďalších s o niečo väčšou dĺžkou 20,5 m bez prívesu. Samotný náves pozostával zo 14 metrov dlhého prívesu York s tromi nápravami (menší priemer kolies), pričom ťahač DAF pochádzal zo Spojeného kráľovstva a bol montovaný na mieste. Podľa spravodajskej publikácie West Africa vydanej v roku 1990 bol stanovený neoficiálny rekord 440 pasažierov. Dcérska spoločnosť DAF Inzal zablokovala dva zo šiestich prevodových stupňov na prevodovke, aby znížila cestovnú rýchlosť na 41 km/h.
Oficiálne špecifikácie
- Dĺžka: 19,5 m ako autobus CityTrain, 32,2 m s vlečkou Super City Train.
- Hmotnosť: 28 ton
- Kapacita cestujúcich: 250 bez prívesu, 350 s prívesom.
Bohužiaľ fotografie s prívesom sme nenašli nikde. Ale aj bez neho vyzeral City Train grandiózne. Zachoval sa dokonca na obraze miestneho umelca s názvom Le City Train à Kinshasa z roku 1990.
