Cestovanie autobusom býva zväčša rutinou plnou ticha a monotónneho vrčania motora. Na linkách v okolí Krupiny to však neplatí. Stačí nastúpiť, pozdraviť a namiesto strohého vytlačenia lístka vás privíta úsmev a častokrát počas jazdy aj chytľavá pesnička. Rozhodli sme sa na vlastnej koži zažiť jazdu s našim vodičom, ktorý prvalcoval internet a ktorý robí z obyčajnej cesty do práce či do školy skutočný zážitok. Nastúpili sme, zapli mikrofón a hneď po prvej zákrute nám bolo jasné, že táto cesta nebude obyčajná.
🎵🎶
Všetko pritom začalo veľmi nenápadne. Koncom mája zverejnila cestujúca Evka na Facebooku krátke video spievajúceho šoféra s úprimným komentárom: „Chcem pochváliť tohto vodiča SAD Zvolen. Super milý šofér a s ním ísť je zážitok, aj keď je ráno zlá nálada, on to vždy obráti.“ Reakcie internetu na seba nenechali dlho čakať. Video sa v priebehu pár dní stalo doslova virálnym hitom, pod ktorým sa začali hromadiť stovky nadšených komentárov a zdieľaní od ľudí, ktorým tento neobyčajný vodič už mesiace spríjemňuje každodenné cestovanie.
Pod videom sa objavili desiatky pozitívnych komentárov: „Úžasný pán šofér. Prajem ešte veľa šťastných kilometrov,“ napísala Marta. „Na Milanka nedám dopustiť. Vždy úctivý, usmiaty, veľmi empatický. Takto sa má správať šofér a hneď je deň krajší. Miňo, nech ti to ostane navždy a veľa šťastných kilometrov,“ dodala Janka.
Rozhovor
Takéto úprimné pochvaly od cestujúcich sú obrovským stimulom nielen pre samotných vodičov, pre ktorých je to tá najlepšia spätná väzba, ale aj pre nás v spoločnosti, pretože nám ukazujú skutočný ľudský rozmer našej práce. Keďže sme boli na sociálnych sieťach doslova zaplavení správami a otázkami s prosbou, aby sme o tomto talentovanom a večne usmievavom šoférovi Milanovi prezradili niečo viac, neváhali sme ani minútu. Rozhodli sme sa nastúpiť priamo na jeho linku a na vlastnej koži zažiť tú neopakovateľnú atmosféru, o ktorej s takým nadšením písali stovky diskutujúcich pod videom pani Evky. Aj vďaka tomuto zážitku na kolesách vznikol nasledujúci rozhovor.
Na úvod vyslovene obligátna otázka – prezraď našim čitateľom kto je „náš Miňo“ ?
Na obligátnu otázku obligátna odpoveď (úsmev): Ahojte, volám sa Milan. Pochádzam z Viničiek pri Krupine, v súčasnosti bývam priamo v Krupine, pracujem ako vodič autobusu a vyzerá to tak, že som „v kolektíve obľúbený“.
Na Facebooku sme si prečítali celkom zaujímavý komentár: „Viac takých ľudí v tejto ťažkej dobe. Keď budete slobodný, ozvite sa. Máte pekný hlas,“ napísala Ivet. A tak by sme ho využili ako malú podotázku. Slobodný – ženatý?
Šťastne ženatý. Mám tri dcéry a dokonca už aj malého vnúčika. Ale ďakujem Ivet za milé slová.
Aká bola tvoja životná cesta od zootechnika družstevnej živočíšnej výroby k vodičovi autobusu?
Dlhá a kľukatá, ako samotný život. Niekedy pohodová, inokedy tŕnistá. Základom však je, že sa mi splnil detský sen. Od malička cestou do školy som sedával pri šoférovi autobusu a kútikom oka som sledoval, ako radí rýchlosti, kedy ich radí. Neskôr už som mal ten detský pohľad doslova „vytunený“ a podľa zvuku motora som hneď vedel, či šofér dobre radí, či dobre pridáva plyn. Otec síce nebol autobusár, ale aj vďaka nemu som už ako dvanásťročný mohol „kerovať“ veľké nákladné auto. Napriek tomu, že som sa už ako dospelý zamestnal na roľníckom družstve, ten autobusársky plamienok v mojom srdci nikdy nezhasol.
Hoci mi život priniesol najrôznejšie zákruty a križovatky – ako sa hovorí, že všetky cesty vedú do Ríma – tak tie moje cesty ma doviedli napokon predsa len za ten volant autobusu. A ja som tomu môjmu osudu za to neskonale vďačný.
Takže naozaj je autobusárčina pre teba prácou snov?
Určite áno. Niekedy ťažko človek vysvetlí svoje vnútorné pocity, ale pokúsim sa. V prvom rade musím poznamenať, že aj ja som mal malú dušičku, keď som nastupoval do nového zamestnania ako vodič autobusu. V hlave sa mi premietalo to známe: „Nikdy nebudeš vedieť aká je to práca, kým si ju sám nevyskúšaš.“ To je veľká pravda. Táto skúsenosť je neprenosná a človek často zmení pohľad na vec až vtedy, keď si dané zamestanie „prežije“ na vlastnej koži. Ani jedna z mojich vnútorných obáv sa nenaplnila. Naopak. Stretol som kolektív, ktorý je takmer ako rodina. Nechcem používať žiadne klišé, ale je to pravda. O mojich kolegov sa viem vždy oprieť, stretávame sa aj mimo práce. Navyše pracujem hlavne na linkách po okolí Krupiny, ktoré dokonale poznám.
„Vyberte si prácu, ktorú milujete, a nikdy v živote nebudete musieť pracovať.“ To povedal kedysi Konfucius. Pravda?
Ak si v živote nájdeš cestu k tomu, čo miluješ, bude to ďaleko lepšie, ako keby si síce zarábal „ťažké prachy“ – ale na úkor svojho zdravia vo svete ktorý nemáš rád, plnom stresu a preťaženia. Niežeby si už nikdy nemusel pracovať, samozrejme, že budeš musieť niečo robiť, aby si k tebe tie peniažky našli cestu, ono ti to však už viac ako práca pripadať nebude. Ako som spomínal, jazdím po cestách, kde som prakticky vyrastal. Vozím ľudí, s ktorými sme väčšinou priatelia, známi či dokonca rodina. Na linke, ktorou práve teraz ideme, budeme o chvíľu míňať dom, v ktorom býva moja osemdesiatdvaročná mamička… Toto sú čriepky, z ktorých sa denne vytvára mozaika, ktorá slová Konfucia potvrdzuje.
Mám tu ešte jeden citát: ,,Jediné, čo viem, je, že ak budete robiť prácu, ktorú milujete, takú, ktorá vás napĺňa, všetko ostatné sa poddá.“ To povedala kedysi Oprah Winfrey. Čo ty na to?
Poviem to takto. Spomínal som kľukaté cesty môjho života. Nebolo vždy slnko, neboli vždy úsmevy a nálada. Nechcem to rozpitvávať, ale dospel som do bodu, kedy si všetok ten životný zhon odnieslo moje zdravie. A chcel by som sa poďakovať mojej manželke, ktorá v rozhodujúcom okamihu zasiahla slovami: „Milan, a dokedy chceš takto…“ Vtedy som pochopil, že cesta, ktorou som dovtedy kráčal, bola až príliš hrboľatá a nespevnená. Zrejme v tom čase prišiel moment, kedy som sa prestal báť nasledovať svoje pocity a ísť tam, kam ma to ťahá. A stalo sa to, čo sa deje doteraz a čo môžem úplne bez okolkov pomenovať vetou: „Keď je duša v pohode, je v pohode aj zdravie“.
Krásne. Prejdime však k tomu, prečo sme dnes vlastne tu u teba na linke: Spomínaš si na ten úplne prvý moment, kedy si si za volantom autobusu nahlas zaspieval?
Asi po pol roku za volantom autobusu, nastúpil mi na jednej zastávke do autobusu kamarát s heligonkou. Po pár minútach jazdy zložil heligonku z pleca a začal hrať… no a ja som sa pridal so spevom.
Čo to bolo za pesničku a ako vtedy reagovali ľudia?
Išla moja milá úzkou dolinôčkou. A ľudia? Pridali sa a potom tlieskali. A odvtedy si na niektorých spojoch zanôtim.
Čo bolo hlavným spúšťačom? Chcel si cestujúcim len zlepšiť cestovanie, alebo to bol spôsob, ako zvládnuť stres za volantom?
Bolo to také spontánne. Krupinský kraj je kraj, kde sa veľa spieva. Hudba je niečo, čo nás všetkých spája. Nielen tu a teraz, ale aj naprieč generáciami. Mňa učila spievať moja mamička presne tak, ako učila jej mamička ju. Možno si to neuvedomujeme, ale hudba hrá v našom živote veľmi dôležitú úlohu. Keď počujeme našu obľúbenú pieseň, často sa nám zlepší nálada, alebo nám jej tóny pomôžu zamyslieť sa nad vecami, ktoré sú pre nás dôležité. Hudba je ako tajný jazyk, ktorému rozumie každý. Bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzaš alebo akým jazykom hovoríš, hudba má schopnosť spojiť ľudí.
Spievaš si v autobuse úplne spontánne, kedykoľvek dostaneš chuť, alebo máš svoje osvedčené úseky a spoje, kde to ľudia už vyslovene čakajú?
Záleží to od situácie. Samozrejme, jazdím napríklad linku do Banskej Bystrice, kde by som si to nedovolil. Lenže potom sú linky, ako je napríklad táto, kde človek ide doslova „piánko“ s cestujúcimi, ktorých pozná. A vtedy si veru zaspievame. Pretože častokrát sa všetci sa ochotne ku mne pridajú. Najzlatšie sú deti. Čisté dušičky, ktoré rozjasnievajú v autobuse aj pochmúrne dni. Oni sa na mňa vyslovene tešia a ja som na to patrične hrdý… aj vďačný.
Máš nejakú „objednávkovú“ pieseň, ktorú ľudia žiadajú opakovane, alebo prijímaš od cestujúcich aj „pesničky na želanie“ pri nastupovaní, alebo je výber repertoáru čisto v tvojej réžii?
Každá pesnička je pekná a tak sa hádam nik neurazí, keď výber tej, ktorú spievam je môj vlastný. Ale stane sa, že ak je dobrá nálada, tak dám aj takú – na želanie.
Hlas máš naozaj mohutný. Spievaš len pre zábavu, alebo aj v nejakom zbore?
Spievam v súbore Hont. Je to známy folklórny kolektív, pôsobiaci v Krupine, ktorý sa venuje uchovávaniu a prezentácii tradičnej ľudovej kultúry, hudby, tanca a spevu z Hontianskeho regiónu. Už v roku 2015 sme nahrali CD s názvom Zdola Jalšovíka. Tento rok pribudlo ďalšie – V hlbokej doline. Prvá písomná zmienka o obci Jalšovík pochádza z roku 1418 a my sme sa pri nahrávaní zamerali na prastaré ľudové piesne. Celé to na svedomí mala pani Janka Kasárová, ktorá od malička zbierala ľudovky. Tým, že ich na CD spieva so svojou mamičkou a zároveň tiež so svojou dcérou, vytvorili doslova trojgeneračný spev. Jalšovík je síce maličká obec, ale spevákov v nej nájdete dosť. Starodávne piesne z Hontu tak spieva na prvom spomínanom CD 15 spevákov plus moja dcéra a ja. Mnohé z týchto ľudoviek často vysielajú v rádiu a tak ma osobne teší, že sa zachovajú pre budúce generácie.
Čo by si chcel odkázať všetkým, ktorí tento článok dočítali do konca?
Pozerajte sa na svet s úsmevom. Ten, kto hľadá úsmev, v živote nezablúdi.
Milan, ďakujeme ti krásne za rozhovor, parádnu jazdu a želáme ti mnoho a mnoho šťastných kilometrov za volantom. Aby ťa nikdy neopustila dobrá nálada a aby si s úsmevom a spevom rozdával radosť naokolo ešte dlhé roky.
