Už v polovici 60. rokov minulého storočia si dizajnéri a urbanisti uvedomovali problém, ktorý dnes trápí všetky veľké mestá – kolaps dopravy v historických centrách. Časopis Autó-Motor v roku 1965 priniesol prelomový článok. Vyzdvihol v ňom víziu Lászlóa Fintu, dizajnéra spoločnosti Ikarus, ktorý navrhol koncept revolučného vozidla: mestského autobusu, takzvaného „citybusu“ alebo „midibusu“. Finta ho videl ako nevyhnutné riešenie pre preplnené centrá miest, kde už osobné autá nemajú miesto.
Problém historických miest
Časopis vo svojom článku cituje Dr. Lajosa Kelemena, vtedajšieho podpredsedu Budapeštianskej mestskej rady, ktorý už v roku 1964 predpovedal, že majitelia áut sa skôr či neskôr budú musieť zmieriť s tým, že do svojich pracovísk v centre sa dostanú iba do určitej vzdialenosti. Zvyšok cesty budú musieť prejsť pešo alebo verejnou dopravou.
Problém bol jednoduchý: historické centrá miest sa vyvíjali po stáročia. Ich úzke a kľukaté ulice boli navrhnuté pre primitívnejšiu dopravu, nie pre modernú záplavu automobilov. Hoci sa mnohé mestá snažili situáciu riešiť administratívnymi opatreniami – uzatváraním ulíc pre autá, zavádzaním peších zón či jednosmerných ulíc – tieto opatrenia iba čiastočne zmiernili preťaženie, no neriešili problém dopravy pre jednotlivcov.
Inšpirácia zo západu
Preto sa v západných metropolách začal objavovať nový typ vozidla – „citybus“. Mal byť menší, obratnejší a prispôsobený pre úzke a kľukaté uličky, s častými zastávkami. Finta sa inšpiroval príkladmi ako Mercedes-Benz O-319 z Hamburgu, alebo špeciálne navrhnutým autobusom od firmy Verney pre Paríž. Kriticky však analyzoval ich nedostatky: hamburgský model bol príliš malý a drahý na prevádzku, a oba typy mali nepraktické usporiadanie sedadiel a nástupu/výstupu cestujúcich.
Fintova vízia dokonalého midibusu
Na základe tejto analýzy vytvoril László Finta vlastný, „súkromný“ návrh ideálneho mestského autobusu:
- Revolučný nástup a výstup: Namiesto klasického dvoch dverí (jedny na nástup, druhé na výstup) navrhol jedny, no široké dvere s dvoma krídlami uprostred vozidla. Tie sa mali vysúvať do strany a umožňovať plynulý prúd cestujúcich.
- Nízka podlaha: Podlaha autobusu mala byť mimoriadne nízko (len 500 mm nad zemou) a pri dverách mala klesať ešte nižšie, aby bol nástup a výstup bezbariérový a rýchly, dokonca aj bez nástupnej plošiny.
- Vnútorné usporiadanie: Sedadlá mali byť usporiadané pozdĺžne, tvárou k stredu vozidla, podobne ako v starých električkách. Hoci to obmedzovalo výhľad, umožňovalo to cestujúcim rýchlo si sadnúť a vstať bez toho, aby sa navzájom rušili, čo je kľúčové pri častej výmene pasažierov.
- Kapacita: Pri dĺžke 7,15 m by dokázal prepraviť 18 sediacich a až 34 stojacich cestujúcich, čo je na takéto malé vozidlo veľmi efektívne.
- Technické riešenia: Autobus by mal nosný podvozok s jedným hlavným pozdĺžnym a priečnymi rúrovými nosníkmi. Motor, umiestnený pod sedadlom vodiča, by mal byť výkonný (100-110 koní). Finta navrhoval šesťvalcový motor s ležatými valcami (tzv. „boxer“ motor), ale uvažoval aj o klasickom radovom motore.
- Komfort: Okná by mali byť veľké a pevné, bez možnosti otvárania. Vetranie by zabezpečovala moderná klimatizácia umiestnená v strešnom kanáli.
Finta navyše predstavil aj alternatívnu verziu pre nočnú prevádzku. Tento dlhší model by premával na dlhších trasách, spájajúc vzdialené štvrte s centrom po ukončení bežnej autobusovej dopravy, čo by pomohlo cestujúcim, ktorí sa domov vracajú neskoro večer.
Hoci Fintov návrh bol iba súkromnou víziou, dokonale predpovedal trendy, ktoré ovládli verejnú dopravu o desaťročia neskôr. Jeho myšlienky o nízkej podlahe, rýchlej výmene cestujúcich a efektívnom dizajne sú dodnes základnými princípmi moderných mestských autobusov.
Via: Autó-motor
