O tom, že jedna typová rodina autobusov môže mať dvoch karosárov svedčia mnohé príklady z minulosti. Toto je jeden z nich.
V 80. rokoch 20. storočia brázdili ulice miest bývalej Juhoslávie autobusy, ktoré v sebe niesli typický recept socialistického priemyslu. Čiže spoločný podvozok od jedného výrobcu, no karosériu od viacerých nezávislých závodov. Jedným z takýchto vozidiel bol aj TAM 130, ktorého verzie vznikali súbežne v dvoch rôznych mestách. V Novom Sade a v Ľubľane.
Srdce zo Slovinska
Základom celej rodiny vozidiel TAM 130 bol podvozok slovinskej automobilky TAM (Tovarna avtomobilov in motorjev Maribor). Tá bola jedným z najväčších výrobcov úžitkových vozidiel v celej Juhoslávii. TAM 130 patril do takzvaného „programu B“. Modulárnej rodiny vozidiel navrhnutej tak, aby na jednom spoločnom základe dokázala vzniknúť celá škála karosárskych nadstavieb, od nákladných vozidiel cez cisterny až po autobusy.
Poháňal ho vzduchom chladený vznetový motor TAM F4L413FR so štyrmi valcami v rade, priamym vstrekovaním paliva a výkonom približne 94 kW (128 k). Súčasťou podvozku bola aj päťstupňová synchronizovaná prevodovka vlastnej výroby TAM a hydraulicky posilňované riadenie – riešenia, ktoré v tej dobe zaručovali spoľahlivý, aj keď nie práve tichý chod.
Dvaja karosári, jeden podvozok
Práve preto, že TAM dodávala „iba“ podvozok a motor, bola dokončovacia karoséria v rukách špecializovaných firiem – a tu sa príbeh TAM 130 rozdeľuje na dve vetvy.
Autokaroserija Novi Sad (neskôr premenovaná na Neobus) bola srbským výrobcom karosérií so sídlom v druhom najväčšom meste krajiny. Svoje korene mala v dielni Stražilovo založenej už v roku 1947. Pritom od roku 1973 fungovala v úzkej, prakticky integrovanej spolupráci priamo s automobilkou TAM. Vyrábala autobusy predovšetkým pre potreby mestskej dopravy v Novom Sade (JGSP Novi Sad), ktorá sa stala jej najvýznamnejším odberateľom.
Avtomontaža Ľubľana mala ešte staršiu históriu. Jej základy siahajú do roku 1934, keď v slovinskej metropole vznikla malá dielňa Triglav, premenovaná o dva roky neskôr práve na Avtomontažu. Od 60. rokov sa firma stala nielen dovozcom a licenčným výrobcom autobusov MAN, ale aj hlavným partnerom TAM pri stavbe karosérií pre mestské autobusy v samotnej Ľubľane a ďalších slovinských mestách.
Rovnaký základ, iný charakter
Výsledkom tejto deľby práce boli autobusy, ktoré pod kapotou skrývali rovnaký motor a podvozok. No navonok aj vo vybavení interiéru sa mohli líšiť podľa toho, ktorý závod karosériu dokončoval. Kým vozidlá z Nového Sadu smerovali najmä na trh v Srbsku a Vojvodine, autobusy z dielne Avtomontaže obsluhovali ulice Slovinska . Svedčí o tom napríklad aj neskorší model TAM 260 A116M, ktorý vznikal presne touto spoluprácou medzi továrňou TAM v Maribore a karosárňou Avtomontaža v Ľubľane a dnes je vystavený v Technickom múzeu Slovinska.
Koniec jednej éry
Systém, v ktorom jeden podvozok putoval do viacerých karosárskych závodov naprieč republikami, fungoval presne do chvíle, kým fungovala samotná Juhoslávia. Rozpad federácie na začiatku 90. rokov prerušil dlhoročnú spoluprácu medzi TAM a jej srbským partnerom v Novom Sade. Ten si napokon musel poradiť sám pod novým menom Neobus. Spoločnosť napokon zanikla v roku 2012. Podobný osud postihol aj materskú automobilku TAM, ktorá zanikla a jej nástupcom sa stala firma TVM.
Autobusy TAM 130 tak dnes zostávajú symbolom doby, keď priemysel jednej krajiny prekračoval hranice republík a jedno vozidlo mohlo mať doslova dve „tváre“ – podľa toho, v ktorom meste dostalo svoju karosériu.
Foto: tam-motors.eu, Neobus
