Pred 45 rokmi podal arménsky plavec Šavarš Karapeťan svoj životný výkon…
Mnohí ste o jeho príbehu počuli, no je tak silný, že sme sa mu rozhodli venovať článok aj na našom webe. Aj preto, že v ňom zohráva podstatnú úlohu trolejbus Ak neviete – Šavarš Karapeťan je 17-násobný majster sveta, 11-násobný držiteľ svetového rekordu, 13-násobný majster Európy, 8-násobný šampión ZSSR a 15-násobný víťaz Pohára ZSSR v potápaní. Nenašiel sa na svete nik, kto by ho prekonal.
Osudové sekundy – 16. septembra 1976
Tragédia s potopeným trolejbusom, ktorá sa stala 16. septembra 1976. Tento deň rozdelil športovcov život na „pred“ a „po“. V ten deň mal byť Karapeťan niekde úplne ide – mal totiž štartovať na majstrovstvách sveta v Hannoveri. No kvôli zraneniu zostal v Jerevane. „Možno to bolo nejaké znamenie osudu, aby som bol v správnom čase na správnom mieste,“ povedal neskôr.
Karapeťan a jeho mladší brat Kamo si išli ráno zabehať okolo vodnej nádrže v Jerevane. Šavarš sa pripravoval aj napriek zraneniu na ďalšie štarty a nové rekordy. Dokonca si s bratom naložili do batohov závažia, aby bol tréning výdatnejší. V tom čase bol Šavarš už 17-násobným majstrom sveta, 13-násobným majstrom Európy a sedemnásobným šampiónom ZSSR v potápaní. A to mal len 23 rokov! Určite si nemyslel, že toho rána sa jeho slávna kariéra takmer skončí. Ale práve to ráno z neho urobilo hrdinu.
Čo sa stalo?
Cestou prechádzal trolejbus č. 15. Presne v tom momente a presne na mieste, kde športovci bežali odrazu zišiel veľkou rýchlosťou z cesty a v priebehu niekoľkých sekúnd sa ocitol na dne vodnej nádrže. Nebola to havária kvôli technickej závade. Vodič trolejbusu sa pohádal s jedným z cestujúcich. Hádka bola taká prudká, že nezvládol šoférovanie a trolejbus s 92 ľuďmi bol odrazu osem metrov pod vodou a dvadsaťpäť metrov od brehu.
Karapeťan bez toho, aby sa na sekundu zamyslel, odhodil ťažký batoh (záťažovú pomôcku pri behu) a skočil do vody. V hĺbke desiatich metrov rozbil nohami zadné okno trolejbusu a za takmer nulovej viditeľnosti začal topiacich sa ľudí vyťahovať na hladinu. Keď sa vynoril, videl, ako sa jeho brat snaží dostať tiež do vody. Kategoricky mu to zakázal: „Brat Kamo bol mladý a bolo to veľmi nebezpečné. Nechcel som, aby sa mu niečo stalo. Na dne bola veľmi slabá viditeľnosť. Dvere na trolejbuse ostali zatvorené. Vnútri sa ľudia tlačili vo vzduchovej bubline.“
„Keď som sa vynoril, mal som len niekoľko sekúnd na nádych a hneď som sa zase vracal pod vodu,“ spomínal v rozhovoroch s novinármi Karapeťan. Vždy, keď vytiahol ďalšieho pasažiera, odovzdal ho na hladine bratovi ktorý ťahal bezvládne obete nehody na breh.
Rozhodujúce okamihy
Deväťdesiatdva cestujúcich zostalo uväznených vo vode, ktorej teplota nepresiahla 13 stupňov. Celkovo zachránil za 20 minút z trolejbusu 46 osôb. Bohužiaľ po vytiahnutí z potopeného trolejbusu všetci neprežili. Zachrániť sa podarilo len 20 životov. Na jeden z tých mnohých ponorov spomína Šavarš často a so zvláštnym smútkom: „Vynoril som sa v rukách som uvidel trolejbusovú sedačku. V tmavej vode som sa neospravedlniteľne pomýlil. Pozrel som sa na sedačku a pochopil, že cena za moju chybu je ľudský život, ktorý som mohol namiesto nej vytiahnuť. O tejto chybe sa mi v noci veľakrát snívalo.“ Keď prišla na miesto havárie sanitka, ešte stále vyťahoval Šavarš ďalšie obete. Záchranári, ktorí dorazili na miesto, mu v tej chvíli povedali, aby prestal, pretože vyťahuje už mŕtvych ľudí. Nemalo zmysel pokračovať ďalej…
Po takmer hodine dorazil k jazeru žeriav, ktorý mal za úlohu vyzdvihnúť trosky zničeného stroja. Všetci prizerajúci ho odrádzali od toho, aby sa do vody ešte naposledy vrátil, on ale schmatol lano žeriavu a zasunul ho skrz vrak. Vyplával na hladinu, horko ťažko sa dostal do člna a vysilením omdlel.
Za záchranu cudzích životov takmer zaplatil svojím. Skončil v nemocnici rovnako ako tí, ktorých vyťahoval z vody. Jeho samého musel už v bezvedomí priviezť v člne na breh brat.
Koniec kariéry
Sanitka odviezla Šavarša z miesta činu. Lekári počúvali nesúvislú reč blúzniaceho podchladeného športovca: „Nechajte ma ísť! Musím zachrániť ľudí v trolejbuse, vzduchová bublina v priestore pre cestujúcich čoskoro doslúži!“ Po upokojení mladého muža lekári pokračovali v jeho vyšetrení. Zaznamenali vážne rezné rany, nervové vyčerpanie a zápal pľúc. Opakované potápanie do hĺbky mu spôsobilo krvné zrazeniny, silný zápal pľúc. Do rán od rozbitého skla chytil infekciu. Operácia bola úspešná, ale športovca stála kariéru.
Štyridsaťšesť dní ležal v kóme. Väčšinu času v silných horúčkach. Keď sa sa zotavil, povedali mu, aby zabudol na šport.
Osudové sekundy – 8. januára 1974
Nebolo to prvýkrát ako Karapeťan zachránil ľudí. 8. januára 1974 sa vracal autobusom zo športovej základne Cachkadzor do Jerevanu . V autobuse sa v tom čase nachádzalo viac ako tridsať cestujúcich vrátane športovcov. V prudkom stúpaní si vodič všimol poruchu motora, zastavil autobus a vystúpil z vozidla s tým, že sa pozrie do motorového priestoru. V tom istom okamihu sa neovládaný autobus pohol dolu svahom. Zrejme vodič nezatiahol ručnú brzdu.
Ako prvý na situáciu zareagoval práve Karapeťan, ktorý sedel najbližšie ku kabíne vodiča. V pokuse zastaviť autobus a vyhnúť sa pádu do rokliny lakťom rozbil sklenenú stenu oddeľujúcu kabínu od priestoru pre cestujúcich. Keďže bolo nemožné dostať sa k ručnej brzde či k brzdovému pedálu, natiahol sa k volantu a prudko nasmeroval autobus smerom k hore, ktorej húštiny autobus zastavili s minimálnym poškodením. Na otázku, ako to urobil, odpovedal skromne: „Bol som len najbližšie k volantu.“
Osudové sekundy – 15. februára 1985
Šavarš Karapeťan v pozícií anjela strážneho neskončil ani po roku 1976. 15. februára 1985 sa podieľal na záchrane ľudí pred požiarom v športovom komplexe v Jerevane na kopci Tsitsernakaberd. Bol jedným z prvých na mieste požiaru a začal pomáhať hasičom. Pri záchrannej akcii utrpel ťažké popáleniny a ďalšie zranenia. Prebral sa opäť až v nemocnici. V tom čase však už bol slávny v celom Sovietskom zväze. Veci sa totiž mali takto. Ihneď po nehode trolejbusu chceli o Karapeťanovom hrdinstve informovať novinári v mnohých periodikách, ani jeden článok však nebol povolený. V ZSSR totiž trolejbusy nemali padať do vody! Sovietske úrady dlho neumožňovali zverejnenie incidentu, iba skromne informovali, že ľudia prežili vďaka „dobre koordinovanej práci záchranárov“.
Neznámy hrdina
Meno záchrancu tak bolo dlho neznáme. Až šesť rokov po udalosti sa pohli ľady. V roku 1982 publikovala Literaturnaja gazeta článok Gennadija Bocharova s názvom „Čo dokáže človek“, ktorý šokoval celú krajinu, vrátane Šavaršovej mamy a manželky, ktoré o incidente vôbec nevedeli. Príbeh o záchrancovi, ktorý sám vytiahol na breh polovicu trolejbusu, sa v stal legendou nielen v Jerevane. Poštárka odrazu Šavaršovi nosila domov vrecia plné listov. Bolo ich vyše 60-tisíc. Rovnako tak ľudia bombardovali vedenie Komunistickej strany, aby udelil Šavaršovi titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Nikdy sa tak nestalo.
8. augusta 1978 však sovietsky astronóm Nikolaj Černyk pomenoval na počesť hrdinu asteroid, ktorý objavil. To sa „bežnému sovietskemu človeku“ nikdy predtým ani potom nepodarilo.
Posledný rekord
Vráťme sa do času po trolejbusovej tragédii. Po viac ako štyridsiatich dňoch v kóme a jóbovej zvesti lekárov, že je jeho športová kariéra na konci by sa zrejme každému inému zrútil svet. Nie však ruskému hrdinovi. Šavarš krátko po prepustení z nemocnice opäť začal trénovať. Sám si na toto obdobie spomína: „Bola to drina. Na tréningoch som sa posúval výkonostne vpred len drobnými krokmi. Meter po metri. Aj po pol roku tréningu som cítil, že to stále nie je ten Šavarš ako predtým. Pľúca akoby neboli moje. Nemohol som sa poriadne nadýchnuť. Stále som dychčal. Chýbala mi sila. Po každej dĺžke v bazéne som dlho oddychoval.“
Od udalosti z roku 1976 uplynul necelý rok a stalo sa niečo, čo je dodnes vo svete športu považované za zázrak. Karapeťan v roku 1977 vytvoril ďalší svetový rekord v potápaní na vzdialenosť 400 metrov! Zvládol to za 3 minúty a 6,2 sekundy. Potom s plávaním nadobro skončil. Komplikácie po zraneniach mu to znemožnili. Pochopil, že jeho zdravotný stav mu nedovolí pokračovať ďalej. Záchrana desiatok
ľudí ho stála úspešnú kariéru. Karapeťan to však vôbec neľutuje.
Príbeh skromného hrdinu po ukončení kariéry
Plavecký svet ako pretekár opustil Karapeťan v 80. rokoch. Po posledných pretekoch sa síce stal sa trénerom, no ako sám hovorí, znenávidel vodu. Preto neskôr pracoval ako riaditeľ školy pre mládež. Do pádu socialistického bloku tiež pracoval tiež ako inžinier v závode na výrobu elektroniky. V roku 1991 sa presťahoval do Moskvy. Najprv na dobu neurčitú, no v roku 1993 sa rozhodol, že v Moskve zostane nastálo. Bolo to kvôli zložitej hospodárskej situácii v novom nezávislom Arménsku. V roku 1992 otvoril dielňu na úpravu starých modelov obuvi «Второе дыхание» (Druhý dych). Neskôr sa stal majiteľom reťazca obuvníckych dielní na výrobu neštandardných topánok, tiež niekoľkých kaviarní a obchodov na juhu Moskvy. Založil „Charitatívnu nadáciu Šavarša Karapeťana“ s cieľom podpory rozvoja podvodných športov v Rusku. Je tiež majiteľom niekoľkých maloobchodných predajní a kaviarní na juhu Moskvy.
Kto je Šavarš Karapeťan?
Hovorí sa, že arménčina je najstarším jazykom na svete – vo svojej dnešnej podobe vznikla zhruba pred 6000 rokmi. Aj keď Arméni hovorili tisíce rokov vo svojom rodnom jazyku, nemali na písanie ani čítanie arménske písmo. Jeho vznik sa datuje do roku 405 nášho letopočtu. Meno Šavarš Vladimírovič Karapeťjan sa v arménčine píše ako Շավարշ Վլադիմիրի Կարապետյան. Keďže dnes žije v Moskve, svoje meno píše azbukou – Шава́рш Влади́мирович Карапетя́н. My ho voláme jednoducho – Šavarš.
Narodil sa 19. mája v roku 1953 v Arménsku v meste Kirovakan (dnes Vanadzor). V roku 1964 sa rodina presťahovala do Jerevanu, kde absolvoval osem ročníkov základnej školy. Potom nastúpil na technicko-mechanickú školu. V mladosti začal na radu rodinného priateľa plávať a potom prešiel na potápanie. V rokoch 1975-1976 slúžil v radoch sovietskej armády v jednej z jednotiek protivzdušnej obrany Baku.
Prvé úspechy a prvé sklamania
Šavaršovi rodičia si už počas jeho skorej mladosti všimli, že sa môže presadiť v športe. Všetko sa to začalo športovou gymnastikou. Chlapec išiel na svoj prvý tréning s nadšením. Ale… tréneri povedali, že nie je vhodný kvôli svojej výške. Do úvahy teda prišla plavecká časť tréningovej školy, kde bol 13-ročný chlapec prijatý bez zaváhania. Je zaujímavé, že v tom čase Šavarš takmer nevedel plávať a počas nasledujúcich štyroch rokov vyhral všetky majstrovstvá Sovietskeho zväzu. Bez prekážok však ani to nebolo. Všetko išlo dobre do dňa, kým si mladého Šavarša zavolali do riaditeľne. Nič netušiaci mladík bol šokovaný, keď ho šéf plaveckej federácie požiadal, aby sa v bazéne viac neukazoval. „Nemáš stáleho trénera, musíme ťa suspendovať,“ ohúril mladíka funkcionár.
Federácia si myslela toto: Karapeťan trénuje sám, tiež je o hlavu vyšší ako všetci ostatní. Vyzeral pre nich v nich neperspektívne. „Bola to rana pre moje sebavedomie,“ vysvetľoval neskôr športovec.
Osudová cesta autobusom
Šavarš sa vracal domov autobusom, rozrušený a uplakaný. Pri vystupovaní na autobusovej zastávke však stretol známeho trénera potápania, ktorý nedávno prišiel o prácu v tej istej nešťastnej federácii.
Toto stretnutie bolo osudové. O rok a pol neskôr získal Karapeťan titul majstra športu a pozvánku do reprezentácie ZSSR. Hneď na prvom turnaji vytvoril tri svetové rekordy a získal prvé miesto. Šavarš sa vrátil do Jerevanu ako hrdina: „Rodičia a tréner mi pomohli dosiahnuť úspech. Bol som odhodlaný dokázať, že ma vyhodili zbytočne. Federácia sa mi neskôr ospravedlnila. Jedného dňa som si prišiel po medaily majstra Európy a za svetové rekordy. Privítali ma výkrikmi: „Môj žiak!“, objali ma a pobozkali. Ale stále som mal nepríjemnú pachuť v ústach.“
Stávka o víťazstvo
Na Šavaršove víťazstvá bol jeho otec obzvlášť hrdý. Vladimir Abramovič sa dokonca stavil s priateľom, že jeho syn sa stane arménskym šampiónom v plávaní. Stavil sa o debnu koňaku. Šavarš však arménsky šampionát vynechal, no iba preto, aby vyhral ešte ťažší turnaj – majstrovstvá Európy. Priateľ Vladimira Abramoviča poslal auto s tromi debnami koňaku a odkazom: „Obaja ste vyhrali stávku.“
Ako sme už spomínali, Karpeťan je 17-násobný majster sveta, 11-násobný držiteľ svetového rekordu, 13-násobný majster Európy, 8-násobný šampión ZSSR, 15-násobný víťaz Pohára ZSSR v potápaní. Pritom bola jeho športová kariéra veľmi krátka. Dokonca šport, v ktorom sa preslávil nie je ani v olympijskom programe. Ide o plutvové plávanie.
Zabudnutý hrdina s olympijskou pochodňou
V roku 2014 sa konali Olympijské hry v ruskom meste Soči. Ešte pred zahájením sa odohral menší „trapas“, kedy plameň olympijskej pochodne zhasol. V tlači sa objavila správa: „Stala sa kuriózna udalosť pri štarte štafety olympijskej pochodne 2014 v Soči – pochodeň zhasla v rukách jej druhého účastníka Šarvaša Karapeťana. Neznámy kremeľský bezpečnostný dôstojník, ktorý stál vedľa štafetovej trasy, jednoducho zapáliť fakľu pomocou zapaľovača, po čom štafeta pokračovala.“ Po zverejnení fotografie sa začali pod ňou množiť komentáre typu: Preboha! Toto sa stať nemalo! Kto je ten tučný ujo, kto niesol štafetu? Je to naozaj tvár ruského športu? Zrejme nie je – len má priateľov v Kremli! Prečo dali olympijský oheň dýchavičnému dedkovi?! A podobne…
No potom mnohí zostali ako obarení. Bolo im vysvetlené, že ten „dýchavičný pán“ v 70. rokoch dva roky po sebe na dvoch svetových šampionátoch vyhral všetky medaily v pretekoch na štyri vzdialenosti a to vo svetových rekordoch! A je to TEN, ktorého si Rusko pamätá pre niečo iné – pre desiatky zachránených životov.
Keďže faux-pas s olympijským ohňom sa odohral v Moskve počas návštevy Kremľa, mohol si Karapeťan zopakovať štafetu o dva týždne neskôr priamo v Soči. Tentokrát všetko dopadlo v poriadku. Navyše mu davy ľudí pripravili nadšené ovácie. Pretože už vedeli, kto je ten „starý ujo“ s pochodňou.
Z rozhovorov…
„Chcem skromne podnikať, pracovať v tichosti. Nechcem stále a stále rozprávať ten istý príbeh,“ nechal sa Karapeťan počuť už v čase, keď sa pri príležitosti 40. výročia tragédie chystalo viacero periodík urobiť s ním pár rozhovorov. „Prečo? Všetko už bolo povedané,“ oponoval Šavarš. Keďže však v minulosti vyšli dosť obsiahle rozhovory na portáloch Lenta.ru a Ria Novosti, pre doplnenie sme z nich urobili zaujímavú bodku za dnešným článkom.
Kedy ste sa rozhodol, že zostanete v Moskve natrvalo?
V roku 1993. V Arménsku bola v tom čase doslova blokáda: žiadne svetlo, žiadne teplo, žiadna práca. Nie som človek, ktorý by čakal na podporu. Som sebestačný človek.
V Arménsku ste sa v 80. rokoch stali riaditeľom športovej školy. Pracovali ste tam v čase svojho odchodu do Moskvy?
Nie, v tom čase som už pracoval v závode Sirius. Tu sa tvoril elektronický priemysel aj obranný priemysel. Na školu som však nezabudol. Postavil som tu výpočtové stredisko, učil deti manipulovať s počítačmi. Prvý počítač – to boli obrovské skrinky. Potom akademik Aganbegyan daroval škole počítače Atari. A škola… Už neexistuje. Veľa už neexistuje.
Čo ste robili v začiatkoch v Moskve?
Býval som u priateľa. V Moskve som organizoval výrobu neštandardnej obuvi a potom som dlho pracoval týmto smerom. Topánky boli v tej dobe pre mňa najkratšou cestou k dosiahnutiu zisku.
Vyrastali ste v Jerevane. Aké bolo vaše rodinné zázemie?
Celkom slušné. V Jerevane bol môj otec riaditeľom veľkého motorového depa ťažkej dopravy. Jeho žeriavy vlastne vytiahli z jazera v roku 1976 ten istý trolejbus, kvôli ktorému som skákal do vody.
Takže v rodine žiaden obuvník?
Ale áno. Počas vojny otec a jeho rodina šili topánky, aby sa uživili. Ja som vlastne založil „Druhý dych“ ako obuvnícku dielňu preto, lebo som sa šitia topánok nebál. Ani opravy obuvi, hoci vlastne sme obuv opravovali veľmi málo. Niekto doniesol zničené topánky zo 60. rokov a my sme v podstate podľa nich vyrobili nové. Alebo sa zmenila móda a my sme dokázali špicaté topánky prerobiť na okrúhle a ihlové podpätky zmeniť na hrubé. To všetko prinášalo v tých rokoch pekné peniaze.
Existuje ešte „Druhý dych“?
Áno. Nachádza sa na juhozápade Moskvy, v Konkove. Každý, kto potrebuje vedieť, kde je, ho aj nájde. Nemáme žiadnu reklamu a aj tak ľudia poznajú adresu. Niektorí ma v Druhom dychu hľadajú, ale väčšinou ma nenájdu. Neskrývam sa pred nikým. Ale už tam nie som, má to tam kto riadiť. Ja som už dôchodca. V „Druhom dychu“ pracuje asi desať ľudí. Ako podnikateľ nepotrebujem reklamu. Skromne chcem podnikať, pracovať v tichosti.
Teší vás ešte práca?
Samozrejme. Doba nie je dobrá, treba z niečoho žiť. A nie som sám, mám deti a vnúčatá. Staroba by mala… nie, musí byť určite zušľachtená. Aby bol život pre starších ľudí zaujímavý. Pamätám si, že keď som bol mladý, otec mi povedal, že by si človek mal vybrať povolanie, ktoré by mu umožnilo podporovať deti a jeho ženu. Urobil som všetko podľa rád svojho otca. Mám obchod, manželku a tri deti: syna a dve dcéry. K tomu vnúčatá. Najstaršia dcéra absolvovala s červeným diplomom MGIMO, pracuje v centrálnej banke. Najmladšia študovala na PFUR, dnes pracuje v Rusku, mimochodom má tiež červený diplom. A syn išiel v mojich stopách, venuje sa plávaniu a má dobré športové vyhliadky.
Ako vidíte seba? Ako Arménca či ako Rusa?
Mojím domovom je Rusko. Samozrejme aj Arménsko. Arménsko je môj malý domov a Rusko je môj veľký. Raz sa ma pokúsil jeden Holanďan nachytať pri otázke rozdielu v mentalite – arménskej a ruskej. Povedal som mu, že ten rozdiel nepociťujem, pretože som arménsky syn ruského ľudu.
Keď sa pozriete späť na svoj život v Rusku, čo ste robili celé tie roky?
Zarábal som peniaze. Existencia sa začína platom. A snažím sa dodnes všetko vracať čo najväčšiemu počtu priateľov, ktorí pracovali pre to, aby bolo moje úsilie podnikať úspešné.
Ste tvrdý obchodník?
Nepovedal by som. Ak som bol tvrdý, bol by som oligarchom. Tým však nie som – mám iba svoj vlastný fond. Nesie meno po mne, Šavarš Karapeťan. Rozbiehame program na pomoc bývalým športovcom – ťažko chorým. Druhým smerom fungovania fondu je rozvoj podvodných športov. Šampionát sme organizovali v mojom mene sedemkrát a dosiahli sme úspech. Najskôr sa zúčastnilo tridsať ľudí, štyridsať ľudí. Ten posledný – asi šesťsto ľudí. Pre mňa sú podvodné športy svätá vec. Chcem z nich urobiť olympijský šport. To by som bol šťastný. Náš šport je veľmi krásny, rýchly a vyzerá skvelo.
Vráťme sa k tragédii z roku 1976. V ten deň ste trénovali s bratom. Ako trénuje plavec na súši?
Plavec trénuje tak, že behá. Keď som sa stal šampiónom, držiteľom ceny na majstrovstvách ZSSR, chcel som byť ešte lepší. Požiadal som trénera o vypracovanie tréningového plánu. Individuálneho. A stalo sa – Neskôr sa priznal, že na zväze nikomu takú záťaž nedávali, takže som rýchlo vyrástol ako športovec. Veď si to skúste: Snažte sa každý deň prebehnúť tridsať kilometrov – to nedokáže každý športovec. Vonku je pritom štyridsať stupňov horúčavy. A na chrbte je batoh naplnený kameňmi s hmotnosťou 25 kilogramov… Presne tak to bolo v ten osudný deň. Len teplota vzduchu bola o niečo nižšia. Radšej už o tom naozaj nebudem rozprávať. Všetko som už povedal…
19. mája 2021 Karapeťan dovŕšil 68 rokov. Prajeme pevné zdravie a ešte mnoho šťastných rokov, Šavarš Vladimirovič!
Foto: РИА Новости / Олег Макаров, Алексей Филиппов / РИА Новости, Герберт Багдасарян / ТАСС, Валерий Матыцин / ТАСС, spotall.ru, hayweb.ru, zvezda-fc.ru,
