Náš stály prispievateľ, pán Vlastimil Tělupil sa opäť pustil do pátrania. Tentokrát po zaujímavom autobuse Tatra 114. Zavážil fakt, že Hustopeče v Čechách sú miestom, kde pán Vlastimil býva a práve tu sa začal odvíjať nasledujúci príbeh.
Nechajme rozprávať pána Vlastimila.
Bavil som sa s kamarátom ktorý mi povedal, že v STS Hustopeče predtým jazdil autobus Tatra 128. Neveril som tomu. Hlavne preto, že Tatra 128 je vysoká. Podľa mňa je na to, aby sa prestavila na autobus nevhodná. Ale začal som obchádzať pamätníkov a pýtal som sa na tento autobus.
Dozvedel som sa, že v „Traktorke“ jazdil autobus Tatra „s ňufákom“. Podľa jedných bol veľký, že by autobus Tatra 111? Ale podľa ďalších pamätníkov zase až tak veľký nebol. Nevedel som kde je pravda, keď som dostal nápad, z knihy som ofotil fotografiu autobusu Tatra 114, vytlačil som si ju a začal som znova obchádzať pamätníkov.
„Otrhánek“
Dozvedel som sa, že autobusu hovorili „Otrhánek“. Podľa fotografie som sa utvrdil, že to bol autobus Tatra 114. Prvý výsledok by bol, ale pátral som ďalej.
Vzal som pátranie „od začiatku“. V knihe „Atlas našich automobilov“ som našiel informáciu, že sa tieto autobusy vyrábali v rokoch 1947 – 1948. V tom období ich bolo vyrobených cca 400 kusov. Autobus Tatra 114 mal, ako som našiel v knihe 21 miest na sedenie a 16 miest na státie. Bol to podľa môjho názoru stredný autobus, ktorý ČSAD využívalo hlavne na linkách s menšou frekvenciou cestujúcich, využívali ho aj podniky v podnikovej doprave.
Vrátim sa k nášmu pátraniu po autobuse Tatra 114 z STS Hustopeče. Niekoľko pamätníkov si nezávisle na sebe spomenulo, že po vyradení z STS ho kúpilo, tu sa nemohli dohodnúť či JRD Nikolčice, alebo Šitborice, obe dediny nie sú ďaleko od seba, presnejšie by som mohol napísať, že sú vedľa seba. Preto sme nasadli do kamarátovho auta a vyrazili sme hľadať autobus Tatra 114.
Poctivo sme „prešliapali“ okolie Nikolčic a Šitboríc, nič sme nenašli, preto som dostal nápad zájsť do krčmy kde sa na dedine človek dozvie všetko. Tam nás „nasmerovali“ v podstate tam kde sme hľadali, ale pridali nám ďalšie podrobnosti, to sme už vedeli viac a začali sme pátrať znova.
Prešliapali sme si cestu vysokou trávou, keď sme stretli pána ktorého sme sa spýtali či náhodou nevie niečo o osudoch tohto autobusu. Vedel, ale veľmi nás nepotešil.
Tento autobus v JRD po vyradení skončil ako búda vo vinohrade kde sa v ňom skladovalo náradie a tiež slúžil ako šatňa pre pracovníkov vo vinohrade. Potom, keď bol „vybývaný“ skončil v šrote.
Je to podľa mňa veľká škoda, pretože týchto autobusov veľa nebolo vyrobených. Myslím si, že ich asi do dnešných dní veľa nezachovalo, ak vôbec nejaký.
Prajem Vám pokojné dni
Vlastimil Tělupil
