„Ikarus 293“ bol vytvorený na základe objednávky Sovietskeho zväzu. Keď však bol takmer 23 metrov dlhý autobus hotový, nikto ho nepotreboval. V ZSSR prebiehala perestrojka a krajiny východného bloku sa pomaly prepadali do hospodárskej krízy. Príbeh obrovského maďarského autobusu sa teda skončil jediným exemplárom. Pátrali sme v histórii a v dvoch dieloch vám prinášame súhrn toho, čo sme našli. Dnešná časť bude venovaná času, kedy bol autobus vyrobený.
Dvojkĺbový autobus pre 229 ľudí s dĺžkou 22,5 metra sa viac podobal na vlak, ako na vozidlo cestnej dopravy. Vyrobili ho v roku 1988. Vzhľadom k svojej veľkosti – pochopiteľne – bola obmedzená jeho použiteľnosť. Ikarus s typovým označením 293 mohol jazdiť len po veľkých mestských komunikáciách. Problémy nastali hneď po jeho vyrobení. Vo všeobecnosti však ide o príbeh so šťastným koncom. A začal sa práve takto:
Zrodenie giganta
Ikarus 293 sa objavil v roku 1988. Trojdielny dvojdverový autobus dostal naftový motor Rába D2156 MTU s výkonom zvýšeným na 250 koní. Takýto výkon však 22,7 m dlhej beštii zjavne nestačil a už na začiatku testov sa ukázalo, že pohonná jednotka len ťažko zvláda svoje povinnosti a pri zaťažení sa prehrieva.
Pri tvorbe obrieho autobusu inžinieri nevymýšľali nič nové a zopakovali konštrukciu klasického mestského modelu Ikarus 280. Motor a automatická prevodovka boli v takzvanom „ťahači“, pod podlahou prednej časti, poháňaná bola druhá náprava. Pokiaľ ide o dva prívesy, tie nemali žiadne spojenie s pohonnou jednotkou. Vodič mohol v prípade potreby riadiť nápravu druhého prívesu, ale tieto manipulácie sa museli vykonávať nie bežným volantom, ale ťahadlami z kĺbovej jednotky. Prirodzene, vyžadovalo si to od vodiča určitú kvalifikáciu, ale polomer otáčania Ikarusu 293 bol 24 metrov, čo je len o jeden a pol metra viac ako pri tradičnej „harmonike“.
Problémy
Problémy nastali čoskoro. Testovací autobus bez posádky jazdil neustále v kruhu po dobu niekoľkých týždňov a zistilo sa, že pôvodný motor nie je dostatočne silný pre takýto kolos. Po výmene motora za silnejší bolo takmer isté, že vozidlo prejde všetkými testami. Zároveň sa ešte pred oficiálnymi testami neúnavne na pracovalo na vylepšeniach vozidla. Testovalo sa v meste Budapešť a v centre mesta Pécs na linke č.7, ale bez ľudí, nakoľko tento autobus ešte nemal povolenie na prepravu osôb. No napriek vylepšeniam sa projekt na 4 roky odložil – vodiči sa sťažovali na ťažkú ovládateľnosť vozidla, hlavne zlé zrýchlenie tohto kolosu a následné spomaľovanie premávky a tiež na nebezpečné vychyľovanie v zákrutách. Autobus bol na uliciach jemne povedané stiesnený. Cúvanie s ním podrobilo skúške aj najskúsenejších vodičov. Na konci testovacieho obdobia v Maďarsku bolo auto odložené v závode Ikarus v Mátyásfölde, kde až do roku 1991 čakalo, kým sa jeho osud obráti k lepšiemu. i.
Roky premýšľania
Počas nasledujúcich takmer štyroch rokov sa však usilovne projektovalo: Prvý príves tohto dvojkĺbového vozidla mal tuhú nápravu s guľovým uzáverom spojeným zápästom; druhý príves mal riadenú nápravu a tiež konvenčný závesový kľúč. Dva kĺby autobusu boli rôznych typov, prvý s guľovým kĺbom s protiblokovacím mechanizmom, druhý s bežným čapovým kĺbom. Týmto riešením 293 spojil výhody kĺbového autobusu s tlačným kĺbom s výhodami konvenčného kĺbového autobusu. Každý mesiac prišli inžinieri s nejakým vylepšením, ktoré by posunulo na novú úroveň tak autobus, ako jeho manévrovateľnosť. Vízie boli optimistické aj napriek tomu, že prišla doba, v ktorej sa socialistický blok začal rúcať…
Rúcajúci sa obor…
Je potrebné poznamenať, že Maďari sa nerozhodli vytvoriť obrovský autobus len tak – pre parádu. Mali dosť svojich – obyčajných „harmoník“. Iniciátorom vzniku Ikarusu 293 bol Sovietsky zväz. Ale keď bol obor hotový, ZSSR nebol pripravený: krajina už bola na pokraji priepasti, z jej bývalej sily už veľa nezostalo a na nové autobusy jednoducho nemala. Maďari sa pokúsili prispôsobiť svoje dieťa na prevádzku jednej zo socialistických krajín, ale ani tento nápad neuspel. Všetci zainteresovaní boli naozaj smutní. Ale neodvážili sa zošrotovať Ikarus 293. Podnikaví Maďari všemožne propagovali obrovský autobus na výstavách: autobus tam urobil rozruch, ale nikto sa neponáhľal s jeho kúpou. Nakoniec sa usadil na území budapeštianskej továrne a čakal ho smutný osud. Zrazu sa však objavil lúč nádeje – spoločnosť podpísala zmluvu na dodávku autobusov do Iránu. Spolu s bežnými mestskými autobusmi sa rozhodli poslať do Teheránu aj Ikarus 293.
Perestrojka
Nie, nezasiahol súdruh Gorbačov. Perestrojka, čiže prestavba na maďarský spôsob vyzerala takto: Autobus predbežne zmodernizovali výmenou archaickej pohonnej jednotky za šesťvalcový turbodiesel MAN D2866 s výkonom 280 koní. Na druhej strane prevodovka Voith zostala pôvodná. Kvôli robustnému motoru sa muselo upraviť umiestnenie dverí (2. dvere sa posunuli bližšie k predným). Zároveň sa celá karoséria nastriekala nanovo.
Zo štandardnej maďarskej tmavomodrej farby na žlto-ružovú. Vzhľadom na obrovské rozmery nebolo možné autobus dopraviť k zákazníkovi po železnici alebo nákladným autom. A tak sa jedného dňa vybral na miesta bývalej perzskej ríše po vlastných…
Ale to je už iná kapitola. Tú si pripomenieme v najbližšom článku.
Foto: Ikarus
