Keď sa 6. augusta 1949 v meste Caxias do Sul na juhu Brazílie zrodila firma Nicola & Cia Ltda., nik netušil, že sa z nej stane jeden z najväčších výrobcov autobusových karosérií na svete. Mesto založili talianski prisťahovalci a bolo plné malých remeselných dielní. Do firmy vstúpilo osem spoločníkov a pracovalo v nej pätnásť zamestnancov, medzi nimi Paulo Bellini. Nicola patrila medzi prvé brazílske podniky, ktoré sa pustili do výroby autobusových nadstavieb. Začiatkom päťdesiatych rokov sa preorientovala na oceľové konštrukcie a v roku 1961 uzavrela prvú exportnú zmluvu s dopravcom z Uruguaja.
Zlom prišiel v roku 1968 na VI. autosalóne v São Paule. Nicola tam predstavila nový diaľkový autobus a dala mu meno Marcopolo, podľa benátskeho cestovateľa Marca Pola. Nebol to len marketingový nápad. Meno malo vyjadrovať ducha objavovania a spájania ľudí na dlhých cestách.
Marcopolo II: druhá generácia
Karoséria Marcopolo I sa vyrábala v rokoch 1968 až 1972 a ponúkala sa ako diaľkový autobus, verzia s toaletou a aj luxusná leitová verzia. Na ňu nadviazal Marcopolo II, ktorý sa vyrábal v rokoch 1971 až 1975. Niektoré zdroje uvádzajú mierne odlišné roky (1970 pre uvedenie a 1976 pre koniec výroby), preto ide skôr o približný rámec jeho života.
Dôležité je pochopiť, že nešlo o autobus „od základov“ vrátane podvozku. Marcopolo, tak ako väčšina brazílskych výrobcov, dodávala karosériu, ktorú si dopravcovia nechali namontovať na podvozky od iných výrobcov. Pri Marcopolo II sa preto hovorí o línii karosérií, nie o samostatnom vozidle.
Medzi novinky druhej generácie patrili úpravy oproti predchodcovi: nová maska, okná vyššie o 14 centimetrov a nástupné schody zo skleneného laminátu. Jedna z jej verzií bola luxusný carro-leito, teda autobus s lôžkovými sedadlami až pre 45 cestujúcich. Na svoju dobu išlo o veľmi smelú ponuku, ktorá upevnila meno značky ako výrobcu kvalitných vozidiel.
Autobus dostal aj ľudovú prezývku „Camelinho“, čo možno preložiť ako „ťavička“. Poukazovala zrejme na jeho siluetu.
Rok 1971: z Nicoly sa stáva Marcopolo
Úspech nových modelov bol taký veľký, že sa spoločnosť v auguste 1971 rozhodla otvoriť základné imanie a zmeniť obchodné meno na Marcopolo S.A. Carrocerias e Ônibus. Len v predchádzajúcom roku predala takmer tisíc vozidiel. Do dejín tak vstúpil zriedkavý prípad, keď produkt dal meno celej firme.
V tom istom roku Marcopolo podpísala prvú zmluvu o prenose technológií s venezuelskou spoločnosťou Ensamblaje Superior C.A. Karosérie sa dodávali v systéme CKD a montovali sa až na mieste. Marcopolo sa tým stala prvou firmou brazílskeho automobilového priemyslu, ktorá predávala technológie v oblasti autobusov. O rok neskôr (1972) získala ocenenie Prêmio Distinção Indústria za úspech mikrobusu Marcopolo Jr.
Koniec éry „Camelinha“
V roku 1974 spoločnosť prepracovala koncepciu diaľkových autobusov a predstavila Marcopolo III, nový „štandardný“ model, ktorý sa vyrábal až do polovice osemdesiatych rokov. Pôvodného Marcopolo II potom podľa dostupných zdrojov definitívne nahradil na konci roka 1977 model III SE.
Pre históriu značky bola však dôležitá aj zmena v pomenovaní. Podľa portálu Diário do Transporte prestali byť diaľkové autobusy pomenovávané „Marcopolo“ a v osemdesiatych rokoch ich vystriedali známe názvy ako Viaggio (cesta), Paradiso (raj) či mestský Torino.
Odkaz generácie
Dnes Marcopolo S.A. patrí medzi najväčších výrobcov autobusových karosérií na svete. Viac než polovica karosérií v Brazílii pochádza z jej závodov a jej vozidlá sa vyvážali do približne sto krajín. Hoci dnešné moderné autobusy generácie G8 s Marcopolo II už na pohľad nemajú nič spoločné, základy, na ktorých firma stojí, vznikali práve v rokoch, keď „Camelinho“ jazdil po brazílskych diaľniciach.
Zdroje: Marcopolo Memória, Diário do Transporte, Clube do Ônibus, Wikipédia (Marcopolo III), Lexicar Brasil, Encyclopedia.com. Podrobné technické údaje o motoroch a rozmeroch Marcopolo II sa nám v dostupných zdrojoch nepodarilo spoľahlivo overiť, preto ich v článku neuvádzame.
