Nasledujúcu reportáž sme pripravili v spolupráci s portálom voxpopuli.kz a pozývame vás v nej do 9. najväčšej krajiny sveta – Kazachstanu.
Táto ázijská krajina kedysi patrila k satelitným štátom Sovietskeho zväzu a mnohí určite viete, že sa tu nachádza kozmodróm Bajkonur. V rámci ZSSR bol Kazachstan jeho druhým najväčším štátom. Rozkladá sa medzi Altajom a Volgou a medzi Západosibírskou nížinou a Ťan-šanom. Hraničí s Uzbekistanom, Kirgizskom, Turkménskom, Ruskom a Čínou. Dnes je jedným z najúspešnejších štátov v regióne.
Mnohí si tiež pamätáte, že kedysi bola hlavným mestom Kazachstanu Alma-Ata. V roku 1997 však tento štatút stratila a dnes toto mesto poznáme pod názvom Almaty. A práve tu sa odohráva dej našej reportáže.
Hrdinkou tohto príbehu je Ľudmila Molokovskich (Людмила Молоковских), prvá žena v pozícii vodička autobusu v КАП №2 Almaty. Dnes nám ukáže, čím všetkým musí prejsť, kým ráno zasadne za volant veľkého vozidla a večer spoza neho vystúpi.
Začiatok dňa
Deň sa pre Ľudmilu začína už v noci. Žije v Issyku, susednom meste Almaty a tak aby sa do práce dostala načas, vstáva už ráno o 3:00.
„Ráno pijem iba pohár vody, rozčešem si vlasy, urobím bežnú hygienu a odchádzam z domu. Za 200 tengov ma taxikár odvezie priamo do práce.“ (poznámka: Kazašský tenge je približne 0,0022€). „Vždy sa snažím, aby som najneskôr o 4:45 bola v práci,“ hovorí naša hrdinka. Ráno o piatej hodine, keď väčšina kazašskej populácie pokojne spí, stoja vodiči autobusov na chodbe v dispečingu, aby si prevzali denný záznam o výkone. Mimochodom, autobusová flotila v КАП №2 pozostáva zo 180 vozidiel, ktoré denne vyrážajú na cesty.
Napriek tomu, že Ľudmila je jedinou ženou v autobusovom kolektíve, stojí rovnako ako jej kolegovia v rade a nestojí o to, aby jej niekto uvoľnil miesto.
Každé ráno pri dispečingu visí na tabuli takzvaný cestný rozkaz. Označuje začiatočný a konečný čas zmeny. Zo 17 jazdcov linky číslo 121 je dnes Ľudmila na šiestom mieste. Prvý výjazd z garáže pre ňu bude o 5:50 a návrat o 22:00.
Po prevzatí denného záznamu nejde Ľudmila ihneď k autobusu. Ďalšou zastávkou v budove je pre ňu zdravotné stredisko. Kým lekárka vypĺňa papiere a potvrdzuje záznam, musí sa podrobiť dychovej skúške na prítomnosť alkoholu. Táto skúška je povinná pre každého vodiča.
Od lekárky vedú kroky Ľudmily do pokladne, kde sú za mrežami uskladnené „výmenníky“. Tak vodiči nazývajú trezory na mince, kam tieto padajú pri nákupe cestovných lístkov.
„Zoberiem si svoj výmenník a musím to oznámiť „validátorovi“, teda človeku, ktorý má na starosti pokladne v autobuse. Oznámim mu čas odchodu, aby vedel, kedy môže prísť do autobusu trezor zapečatiť.“
Pred vstupom do autobusu musí každý vodič povinne obísť svoje vozidlo, aby skontroloval, či nie je z vonkajšej strany nejako poškodené.
Ešte predtým, ako vojde vodič do autobusu, je povinný skontrolovať stav oleja v motore, náplň chladiacej zmesi aj stav a napnutie klinových remeňov. „Je to rutina, pri ktorej vzniká dojem, že sme autopiloti a všetko máme v sebe naprogramované. Čiastočne je to pravda. Lenže práca vodiča je hlavne o zodpovednosti a tak to, čo navonok vyzerá ako rutina je v skutočnosti dôležitá časť práce pred ranným výjazdom.“
Po kontrole autobusu vchádza Ľudmila konečne dovnútra. V prvom rade založí na určené miesto výmenník na hotovosť, ktorý si prevzala v pokladni. V tej chvíli je už dnu aj validátor, ktorý plechový trezor zapečatí a uzamkne.
Ľudmila zatiaľ vloží nový kotúčik papiera na cestovné lístky. Hovorí, že je vhodné niekoľkokrát denne kontrolovať jeho stav, pretože ak sa v prípade, že ho je veľmi málo „vtiahne“ do strojčeka, je dosť zdĺhavé ho vyberať spod hlavy tlačiarne a až tak vymeniť za nový.
„Beriem si do kabíny so sebou len vodu, topánky na výmenu, hrebeň a uterák. Snažím sa zariadiť veci tak, aby bolo všetko na dosah, “vysvetľuje Ludmila.
Po skontrolovaní kontroliek na prístrojovej doske Ľudmila naštartuje autobus a prejde k východu. Tam stojí už niekoľko autobusov, ktoré čakajú na kontrolu technikom závodu.
Kontrola technika nespočíva len v kontrole vonkajšieho osvetlenia vozidla. Do záznamu tiež vpíše stav tachometra a palivovej nádrže pred výjazdom. Všetko opečiatkuje aj podpíše. Ľudmila sa môže vydať na cesty.
Prvý spoj
Jazda na východziu zastávku trvá približne 5 minút. Na linke sú tieto zastávky dve. Raz je to Žuldyz a raz Orbit (v opačnom smere). Tentokrát je na jazdnom rozkaze napísaná zastávka Žuldyz ako východzia.
„Pracujem podľa systému „dva a dva“: čiže pracujem dva dni a dva dni odpočívam. Raz som sa snažila pracovať tri dni, ale je to veľmi ťažké. Takto je to lepšie. Aby som bola úprimná, dostatok spánku mi nehrozí ani počas voľna. Som ranné vtáča a tak skoro vstávam, radšej sa vrhnem na domáce práce, ako by som mala oddychovať. Nemám žiaden koníček, napríklad háčkovanie, ako iné ženy. Celý môj život som však snívala o tom, že budem vodičom autobusu, takže robím svoju obľúbenú vec, “ hrdo hovorí Ľudmila.
Je 6:00 a Ľudmila je už na východzej zastávke (alebo na konečnej – záleží, ako sa na to pozeráte). Na každej takejto hlavnej východzej zastávke je k dispozícii je jedáleň, kde pracovníci môžu mať raňajky alebo aj obed, a kontrolná dispečerská miestnosť, kde pracovníci určujú čas odchodu. Ľudmilin čas odchodu je 6:30. Kým je voľný čas, môže vodič napríklad stihnúť rýchle raňajky, alebo sa porozprávať s kolegami, pretože počas jazdy je prísny zákaz rozhovorov s vodičom. Ľudmila tak skoro nejedáva a s úsmevom hovorí: „Stále mám polhodinu, aby som mohla utrieť okná na autobuse.“
Minútu pred odchodom Ľudmila otvára dvere a nastupuje prvý cestujúci.
Na Ľudmilu za volantom si už Ľudia zvykli. „Som jediná vodička v tomto autobusovom závode. Mimochodom, predtým som riadila trolejbus, ale nepáčilo sa mi to – je ľahšie šoférovať autobus, aj keď je veľmi dôležité porozumieť jeho rozmerom. Je veľký, veľmi veľký a musíte to cítiť, “hovorí.
Ľudmila sa prvýkrát dostala za volant v roku 1994. Boli to len také malé pokusy o riadenie na odľahlých cestách. Potom ju jej manžel, Viktor, naučil šoférovať. Ľudmila dopĺňa: „Ja som vždy snívala, že sa stanem taxikárom. Moja matka bola proti tomu, nechápala môj sen, ale teraz robím to, čo naozaj milujem. Naučila som sa šoférovať autobusy v roku 2008, keď som chodila do práce v hoteli Rakhat. Bola tam špeciálna výcviková stanica, kde som si osvojovala zručnosti vedenia autobusov. Pracovala som v hoteli ako vodič dodávky a bola som s týmito podmienkami veľmi spokojná. Je škoda, že sme boli neskôr ako hotelový zamestnanci prepustení. Tak som si musela hľadať nové zamestnanie.“
„Nechválim sa, ale veľa cestujúcich mi hovorí, že sa im páči môj spôsob jazdy: jemne, plynulo. A moji spolurodáci z Issyku hovoria: „Sme hrdí, že naša žena jazdí s autobusom.“
Nie všetci cestujúci sa správajú slušne. Ľudmila je však trpezlivá, hoci jej vlastní kolegovia vytýkajú, že je málo priebojná: „Čo s nimi mám bojovať? Nemôžem to urobiť, prisahám. Všeobecne platí, že som veľmi slabá, a ak sa správa niekto neprístojne, neviem sa uraziť. Naopak, ihneď mi začnú tiecť slzy, hneď plačem. Prečo som si teda zvolila také povolanie? No, páči sa mi to! Rada jazdím na autobusoch.“
Pri otázke o platových podmienkach Ľudmila chvíľu nad odpoveďou premýšľa: „Mzda vodičov autobusov závisí od jazdného plánu, počtu kôl, ktoré urobia, plus denného predaja cestovných lístkov. Vodiči musia „urobiť“ 380 lístkov denne.“
„Pre mňa je to takmer nemožné. Teraz sa zmenila trasa môjho autobusu a počet cestujúcich rapídne klesol,“ sťažuje sa naša hrdinka. „Obvykle robím štyri okruhy. Keď dorazíme do konečného cieľa, čakáme v rade, aby sme šli znova. Autobusy jazdia v intervaloch desať minút za sebou. To znamená, že keď som dorazila a pred sebou mám päť autobusov, čakám skoro hodinu na autobusovej zastávke. Každý okruh trvá 3 až 4 hodiny.“
Okruh sa delí na dva polkruhy. Polkruh je úsek medzi počiatočnou a konečnou zastávkou – potom sa ide späť. O 7:45 dorazí Ľudmila na konečnú Orbit neďaleko kvetinárstva. Pred ňou stoja dva autobusy, čo znamená, že počká 20 minút, kým pôjde späť. Je čas na malé raňajky. Ľudmila neustále pozerá na hodiny, aby náhodou neodišla s meškaním. Potom sa vracia na východziu zastávku a z nej opäť na konečnú Orbit, kam dorazí okolo 13:30hod. Je čas na obed. Ako sme už spomínali, na konečných zastávkach je v priestoroch dispečingu miestnosť na oddych a stravovanie vodičov. Ľudmila si ide kúpiť niečo pod zub do blízkeho obchodu, no využije krásne počasie a naje sa vonku na lavičke. Dodáva k tomu: „Keď máte voľný čas, môžete sa zhovárať s milými ľuďmi.“
Po prestávke opäť sadá za volant. Skutočnosť, že osobná doprava na tejto trase je z hľadiska počtu prepravených cestujúcich malá, priam komorná a z hľadiska množstva iných vozidiel na cestách sa to tiež dá zvládnuť, zdalo by sa, že Ľudmila má parádnu linku. Kto si to však neskúsil, ťažko porozumie, čo všetko obnáša celodenné sedenie za volantom autobusu.
Záver pracovného dňa
Na konci pracovného dňa dispečer už na konečnej zastávke nie je. Ľudmila zamieri do garáže.
Presne o 22:02 je pri vchode, kde sa stretne s technikom, ktorý znova skontroluje rovnaké ukazovatele, ako ráno. Tiež sa pýta, či sa niečo na autobuse pokazilo a aké boli dôvody. Ak sa niečo stalo, poznamenáva si poruchu či chybu do zákazkového listu a závada musí byť odstránené cez noc.
Verifikátor vyzdvihne „výmenník“ so získanými mincami a odnesie ho do pokladne aj s počítadlom predaných lístkov.
V pokladni dvaja zamestnanci kontrolujú zhodnosť počtu predaných lístkov s prijatými peniazmi.
Ľudmila opäť prechádza rovnakými fázami, aké boli ráno.
Opäť musí „fúkať“ do prístroja na zistenie alkoholu v dychu.
Aj pri takom náročnom rozvrhu práce sa naďalej usmieva a hovorí: „Veľmi rada šoférujem autobusy!“
Bez takéhoto vzťahu by sa pracovalo naozaj ťažko.
Zdroj a foto: voxpopuli.kz
