V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa Ikarus rozhodol dobyť pre seba nové územie – železničnú trať. Ikarus 725.00 sa stal výrazným typom autobusového vlaku.
Už sme o ňom kedysi písali v staršom článku. Nastal čas na doplňujúce informácie.
Začnime krátkou exkurziou v minulosti. V roku 1967 Ikarus predstavil medzimestský autobus Ikarus 250, ktorý otvoril novú kapitolu v histórii závodu. Počas niekoľkých nasledujúcich rokov boli svetu predstavené mestské kĺbové a krátke autobusy. Hlavnou inováciou bolo zjednotenie častí karosérie na modeloch na rôzne účely. Výsledné modely sa stali veľmi úspešnými a boli natrvalo inštalované v mnohých flotilách sveta od Sibíri až po trópy. Málokto však vie, že vzhľadom a dostupnými cenami karosérií radu 200 sa komponenty tejto masovej série používali aj na výrobu železničných koľajových vozidiel.
Železničný autobus
Začiatkom 80. rokov sa „autobusári“ rozhodli začať vyrábať železničné koľajové vozidlá. Spoločnosť Ikarus však nemala žiadne skúsenosti s výrobou železničných vozňov. Preto nadviazala spoluprácu s maďarskou spoločnosťou Ganz-MÁVAG, skúseným výrobcom koľajových vozidiel a lokomotív.
Spojenie medzi spoločnosťami Ganz-MÁVAG a Ikarus znamenalo vytvorenie železničného autobusu. Podľa plánu sa tieto vozidlá mali používať nielen v Maďarsku, ale aj na trhoch v iných krajinách. Osobitné nádeje sa vkladali do Sovietskeho zväzu a krajín Ďalekého východu. Zodpovednosti medzi partnermi boli jasne rozdelené: Ganz-MÁVAG bol zodpovedný za „železničnú náplň“ a Ikarus za karosériu. Výsledný model Ikarus 725.00 (označenie pre koľajový autobus) bol predstavený v roku 1983. Následne bol testovaný v MÁV a dostal číslo 601 (úseky boli pomenované 601/1 a 601/2). Celkovo boli postavené dva prototypy.
Každá z častí bola dlhá 12 metrov a celý autobus mal od nárazníka po nárazník dĺžku 25,2 metra. Jedna zo sekcií bola vybavená dieselovým motorom Cummins. Hlavné časti konštrukcie karosérie boli identické s modelovým radom 200, pričom konce a kabína vodiča boli zosilnené podľa železničných noriem.
Smer Malajzia
V roku 1987 spoločnosť Ganz-MÁVAG úspešne predstavila prototyp dvojčlánkového vlaku v Malajzii. Krajina si následne objednala päť trojvozňových vlakov a v budúcnosti päť päťvozňových vlakov. Karosérie vozňov boli vyrobené s použitím komponentov a častí karosérie z autobusov radu 200 Ikarus. Hlavné vozne boli identické a boli vybavené dieselovými motormi Cummins. Model dostal označenie Ikarus 725.01.
Tretia časť, ktorá sa nachádzala v strede vlaku, mala tiež dieselový motor, ale chýbala jej riadiaca kabína. Bol označený ako Ikarus 723.01. Nemotorové vozne v päťvozňovej a trojvozňovej súprave boli označené ako Ikarus 722.01. Dokončený „vlak“ bol predaný malajzijskej železničnej spoločnosti KTMB. Karosérie boli vyrobené v malosériovom závode v Budapešti.
Neskôr spoločnosť Ganz objednala ďalšie dve karosérie Ikarus 725.01 pre nový dvojvozňový železničný autobus, ktorý bol následne v roku 1992 predaný spolu s prototypom do Singapuru.
Ostatné krajiny, okrem Malajzie a Singapuru, však o toto nezvyčajné vozidlo nemali záujem. Vedenie spoločnosti Ganz-MÁVAG preto čoskoro rozhodlo o zastavení výroby troj- a päťdielnych vozidiel.
Na trhu zostali takpovediac len dvojdielne koľajové autobusy, ktoré však boli určené výlučne pre domáci trh a spoločnosť ich nepovažovala za exportný produkt. Ani ich výroba však netrvala dlho. Krajiny bývalého socialistického bloku prešli krízou a železničné autobusy boli zrušené – projekt bol pre spoločnosť príliš nákladný.
Pokiaľ ide o železničné autobusy, ktoré sa dostali do Ázie, ich životnosť sa skončila a boli vyradené. Je známe, že singapurské a malajzijské vlaky boli prevezené do Thajska, kde boli neskôr demontované.
