Pokračujeme v písaní článku o histórii najdlhšieho Ikarusu, aký bol kedy vyrobený. Dnes sa presunieme až do bývalej Perzskej ríše, kde sa dnes nachádza Irán.
Začneme tam, kde sme minule skončili:
V roku 1991 sa uvažovalo o začatí sériovej výroby dvojkĺbového Ikarusu 293… No rozpad Sovietskeho Zväzu ukončil nádeje na export do jeho krajín, kde si doprava priam pýtala autobusy s obrovskou obsaditeľnosťou. A tak sa vyrobený kus „uskladnil v Mátyásfölde“, kde ho v roku 1992 zastihla priateľská návšteva z Teheránskeho dopravného podniku. Maďarská spoločnosť podpísala zmluvu na dodávku autobusov do Iránu. Spolu s bežnými mestskými autobusmi sa rozhodli poslať do Teheránu aj Ikarus 293. Slovo dalo slovo a najdlhší sa začal pripravovať na cestu do krajiny, kde bola zrejme lacná nafta, nakoľko celková hmotnosť tohto autobusu bola viac, ako 33 ton a motor mal slušnú spotrebu. Ešte predtým bol prestriekaný novou farbou a boli vykonané požadované exteriérové úpravy. Zaujímavé je, že sa tento kolos do Teheránu presunul z Maďarska „po svojich“. Pripomeňme si niektoré svetlé momenty.
Zmluva
V roku 1991 podpísali zástupcovia spoločností Ikarus a MOGÜRT s iránskymi partnermi zmluvu o vývoze celkovo troch tisícok (!) autobusov Ikarus. Hodnota vozidiel, ktoré sa mali dodať, vrátane náhradných dielov, mala byť 290 miliónov USD. Pred uzavretím zmluvy si iránski zákazníci vyžiadali ponuky od viacerých iných zahraničných výrobcov a po ich vyhodnotení sa rozhodli pre spoločnosť Ikarus. Podľa zmluvy mal Ikarus dodať 2 100 sólo a 900 kĺbových vozidiel. Dodávky sa mali začať v auguste 1991 a v súlade s požiadavkami zákazníka boli niektoré autobusy uvedené do prevádzky pred začiatkom školského roka. Nakoniec sa 3 000 vozidiel nedodalo – Irán zaplatil kúpnu cenu za niečo vyše 1 300 autobusov. Medzi nimi bol aj „náš“ obor. Ikarus 293 (podtyp 293.K1) sa vydal na cestu do Iránu 8. januára 1992. Keďže nezvyčajne veľký autobus nebolo možné prepraviť vagónom, do cieľa, Teheránu, cestoval po ceste cez vtedajšiu Juhosláviu, Bulharsko a Turecko.
Na zákazku vyrobené vozidlo potom prepravovalo cestujúcich na sedemkilometrovej uzavretej trase sedem hodín denne počas šiestich mesiacov a denne obslúžilo približne 3 000 cestujúcich. Po skúšobnej prevádzke sa Iránci mali rozhodnúť, či kúpia ďalšie vozidlá tohto 22,68 metra dlhého typu s dvojitým závesom, ale po roku 1992 nakoniec z tejto blízkovýchodnej krajiny neprišli žiadne objednávky.
Zmiznutý
Pre Teheránsky dopravný podnik pracoval Ikarus 293 od roku 1992 do roku 2009. V polovici roku 2010 zmizol „ako fatamorgána na púšti“. Z Iránskeho pôsobenia bola známa len jedna snímka z roku 2005, na ktorej tento autobus pôsobí veľmi „unavene“. Veľká vzdialenosť Iránu a jazyková bariéra zabránila maďarským fanúšikom značky Ikarus spoľahlivo sa dozvedieť o osude tohto stroja a priklonili sa k názoru, že bol zrejme rozpálený a zošrotovaný.
No prišiel rok 2017 a s ním pozoruhodná reportáž Teheránca a autobusového nadšenca menom Reza Ahmadi, ktorý zistil, že v skutočnosti bol Ikarus 293 uložený v garáźach Teheránskej autobusovej spoločnosti. Tá ho zakonzervovala pre potreby budúceho múzea dopravy. Už z prvých fotografií bolo zrejmé, že autobus prešiel „faceliftom“ a vyzerá veľmi dobre nielen zvonku ale aj zvnútra. Pracovníci budapeštianskeho múzea, ktorí stratili nádej vidieť Ikarus 293 naživo dokonca medzitým začali stavať jeho repliku. Akonáhle sa však dozvedeli o šťastnom osude pôvodného modelu, práce zastavili a išli sa zrejme pozrieť na originál. Po čase v Maďarsku dokončili nádhernú repliku tohto vozidla.
Vďaka Rezovi Ahmadimu môžete vidieť aj vy originál v stave, v akom ho Iránci zakonzervovali. Teheran Bus Company neskôr vozidlo priviedla do dôstojného vzhľadu.
Jedinečná „dvojharmonika“ Ikarus – 293 zvonka i zvnútra na krátkom videu.
Irán, Teherán.
Farhad Moshkabadi
Foto: Reza Ahmadi
