Autobusy RTO boli z viac ako 80% exportované spoločnosťou Motokov pod vo svete stále dobre cenenou značkou ŠKODA – napr. do NDR, Rumunska, Bulharska, Albánska, Poľska, Sovietskeho Zväzu, Španielska, Turecka, Tunisu, Egypta, Spojených arabských emirátov, Iraku , Iránu, Číny, Mongolska, Severnej Kórey, Mali, Ghany, Peru, Argentíny, Guinei, na Kubu a do mnohých ďalších krajín po celom svete.
Mnohým sa tak natíska otázka, ako sa tam prepravovali?
Po mori
Do vzdialenejších destinácií po svojej osi málokedy. Na rozdiel napríklad od maďarského Ikarusu, ktorý zo svojej materskej krajiny došiel v kĺbovej verzií až do iránskeho Teheránu. V slušnej miere sa na prepravu ertéočiek do sveta využívala námorná plavba, nakoľko pri jej exporte boli problémom aj moria a oceány. Podľa Versaillskej zmluvy z roku 1919 získalo Československo prístup k moru a tiež právo vykonávať námornú plavbu pod svojou štátnou vlajkou. Získali sme prístavné pásmo v Hamburgu a v Štetíne na 99 rokov. Naše lode boli po známe po celom svete. Pre zaujímavosť je potrebné dodať, že do flotily československého námorníctva pribudli v roku 1977 dve morské lode Kremnica a Zvolen. V poľskej lodenici Stocznia sa už predtým spustila na more loď Banská Bystrica.
🛳
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia prevážali naše lode až 150 000 ton cukru ročne z Kuby do prístavu v Štetíne. V opačnom smere sa vyvážali napríklad lokomotívy do Čile a autobusy na Kubu či do Argentíny. Autobusy Škoda 706 RTO sa prevážali tiež na zahraničných lodiach v rámci „výmenného obchodu“ s prenajímaním lodí. Denný nájom lode sa v závislosti od jej typu pohyboval od 20 – 24 tisíc amerických dolárov. Ak sa však lodní dopravcovia dohodli, mohli si lodný náklad progresívne „vymeniť“ podľa cesty, ktorou sa daná loď uberala. Napríklad Nemci cestou do Brazílie po železnú rudu prepravili v lodi československý tovar a naši im za to cestou do Juhoafrickej republiky previezli náklad strojov a podobne.
Po súši
Prepraviť autobus po vlastnej osi do odberateľskej krajiny tiež nebol problém. Problémom bolo, že export 706 RTO prebiehal najčastejšie v dávkach. To znamená, že na miesto určenia putovalo častokrát dvadsať aj viac kusov tohto autobusu. Pamätníci spomínajú, že do bližších krajín to problém nebol. Vypravil sa na cestu o jeden autobus navyše, ktorý po odovzdaní nových vozidiel previezol vodičov z nich späť do vlasti. Alebo opačne – Po autobusy prišli vodiči budúceho majiteľa na svojom vozidle a previezli si ich „domov“. Erteóčky zvládali ísť po svojich takmer do všetkých štátov RVHP. Ale takýto spôsob dovozu sa používal v menšej miere. Je doložené, že Škody 706 RTO takýmto spôsobom putovali napríklad do Albánska.
A nakoniec ešte zostávala železničná doprava. Tou sa autobusy prevážali hlavne do ďalekých štátov vtedajšieho Sovietskeho zväzu, ale napríklad aj do Rumunska.
